44. kapitola

30. září 2011 v 20:04 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum

Videli ste už stounehendge? Či koloseum? Viete si predstaviť pohanskú svätyňu? Ja teda nie, no toto by mohlo byť zmesou všetkého možného v jednom jedinom.
Bolo to ako diera v zemi, obrovská jama uprostred ktorej bol kruh z obrovských balvanov. Ležal tam kamenný stôl alebo skôr oltár? A na ňom boli akési šable, fľaštičky s neznámymi tekutinami, bylinky a množstvo iných harabúrd. Svah pokrývali menšie kamienky či kmene stromov, ktoré pripomínali tribúnu.
V hlave mi zrazu prebehol obraz ako Alan bojuje uprostred kamenného kruhu s Lykeonom, na svahu či snáď provizórnej tribúne sedia diváci a pomedzi nich sa motkajú predavači s občerstvením a kričia: "Hotdogy, kúpte si hotdogy."
Okolo sa hemžilo niekoľko tuctov ľudí alebo skôr neľudí? Nevedela som odhadnúť, koľkí z nich sú vlkolaci, ale bolo ich tu rozhodne dosť. Vzduch bol nabitý ich energiou. A blížiaci sa spln to všetko len umocňoval.
"Tu sa odohrávajú všetky významné udalosti pre svorku. Rituál prijatia do svorky, boje o alfa pozíciu i obyčajné stretnutia za splnu. Neďaleko máme chatu," pošepol mi Alan kým som ešte stále ochromená zízala na úkaz rozprestierajúci sa predo mnou.
Z jeho hrdla sa znenazdajky ozval zvuk, po ktorom mi prebehol mráz po chrbte. Môj milovaný zavýjal, no zďaleka nie hlasom človeka. Toto bolo niečo zvieracie. Až ma striaslo.
Všetky tváre sa zrazu otočili k nám a k Alanovmu zavýjaniu sa pridali tucty ďalších vlkodlakov.
Na jednej strane to bolo desivé. No na druhej, keď som začula ten vlčí spev, niečo vo mne mi šepkalo, že presne sem patrím, že toto je môj svet a rozhodla som sa preň správne.
Po svahu k nám vybehol Viktor a buchol Alana do ramena.
"Tak čo braček, si pripravený dostať nakladačku?" rýpal s úsmevom.
"Snáď mi len nezávidíš môj skvelý alfa vlek," oplácal mu to rovnako môj milovaný.
"Ten, ktorý ešte nemáš?" zasmial sa z chuti Viktor a vzápätí sa obrátil na mňa.
"Vidím, že si si priniesol i posilu, keby si to nezvládala sám, Emma ťa isto ochráni pred veľkým zlým psom."
"Keby som nebol v spoločnosti dámy, poslal by som ťa tam, kde slnko nesvieti, Viki."
Tieto chlapské poťahovačky ma rýchlo prestali zaujímať, vypla som zvuk a preniesla svoju pozornosť inde. Zaujímalo by ma, čo sa nachádza v tých fľaškách na oltári. Nepohrdla by som teraz dobrou medovinou a medzi týmito sa isto nájdu i vlci, ktorí ju vyrábali ešte za starých dobrých predkresťanských časov.
Moja pozornosť sa však vzápätí obrátila k Viktorovi, ktorý mi šermovali dlaňou pred tvárou.
"Haló, spiaca princezná, venujete nám pozornosť?"

 

43. kapitola

1. května 2011 v 18:50 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Po asi dvojhodinovej tichej jazde Alan zabočil na cestičku smerujúcu do lesa a po chvíli zastal pred závorou. Tu asfaltka končila, ďalej už bola len štrková cesta smerujúca hlbšie.
Už tu pár áut bolo zaparkovaných, ale úplne prázdnych. Zrejme to nebude vyhliadka ako v amerických filmoch, kde pubertiaci zaparkuju desať áut pri útese a v každom sa cicmajú. Tu sa zrejme cicmajú niekde v lese aby ich ostatní nemohli šmírovať.
Nič v zlom proti prírodnej romantike, vyvaliť sa s ním do machu a tak, ale je jeseň! Nech sa spamätá, v tejto zime sa ja teda vonku nevyzlečiem!
"Tak láska, sme na mieste. Vystupovať," zavelil Alan.
No von sa mi teda veľmi nechce, kým mi nevysvetlí o čo ide.
"A čo tu? Chceš ma zakopať v lese?"
"Ale bambuľka, nevymýšľaj. Musíme ísť chvíľu po vlastných, autom sa ďalej nedostaneme."
"Ešte stále si mi nepovedal kam sa to chceme vlastne dostať," pripomenula som mu túto skutočnosť. Snáď si nemyslí, že budem šlapať ktovie ako ďaleko. Ja som tvor lenivý.
"Ukážem ti jedno miesto späté s našou svorkou," žmurkol na mňa a vystúpil von. Viac mi teda nebolo treba, už aj som sa súkala z auta. Budem teraz kráčať aj na kraj sveta, teda za predpokladu, že to nebude do kopca. Netreba to s tým záujmom o vlkodlakov predsa priveľmi preháňať.
Alan ma vzal za ruku a spoločne sme kráčali hlbšie do lesa. Štrkom vysypaná cesta pod našimi nohami sa pozvolna menila na vyšlapaný chodníček v tráve.
"Už mi povieš kam ideme?" dobiedzala som neustále, ale Alan mal pre mňa vždy rovnakú odpoveď, vraj mám vydržať, že je to prekvapenie a bude sa mi to páčiť. Nepomohli ani psie oči a skučanie, čo som na neho skúšala. Tvrdohlavo mi oodmietal čokolvek prezradiť.
Asi po polhodine vytrvalého mlčania sme zišli z chodníka a zamierili sme hustý porast stromov. Mala som nehorázne nutka spýtať sa ho či sme nezablúdili. Chlapi sa radi spoliehajú na svoj orientačný zmysel a potom to tak aj dopadne.
"Teraz zatvor oči," prerušil Alan náhle tok mojich myšlienok S nedôverou som pomaly zavrela oči a stisla som pevnejšie Alanovu ruku. Snáď sa nepotknem na každom kroku. Nečakne ma zdvihol zo zeme až som zvískla prekvapením.
"Čo to stváraš?!"
"Budeme tam takto rýchlejšie a bez zranení," odvetil a jemne ma pobozkal na zavreté viečko. Omotala som mu ruky okolo krku, zložila hlavu na jeho hruď a uvolnila som sa v jeho náruči. Vnímála som jeho zrýchlený dych keď sa rozbehol a sprlašený tlkot jeho srdca. Bol to tak upokojujúci zvuk. Žiadne šumenie mora a podobné hlúposti, toto by som mala počúvať pred zaspávaním. Začala som podriemovať, takže nemám zdanie, aký kus cesty sme prešli. Spozornela som, až keď Alan znenazdajky zastal a opatrne ma zase zložil na zem.
"Tak sme tu, bambuľka," zašepkal a ja som vydýchla úžasom.

42. kapitola

23. dubna 2011 v 9:58 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Neviem kedy bude ďalšia, musím odovzdať seminárku budúci týždeň a neviem ešte ako budem robiť, ale do týždňa sa snáď podarí.
Keďže som dlho nepísala, očakávam kkopec komentov, aj negatívnych, nech viem, čo zlepšovať.
 


Chuťovka

19. dubna 2011 v 18:01 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ponúkam Vám jednu chuťovku na uzmierenie, že som tak dlho nepísala
Je to z Carpe jugulum, ale niekde v ďalekej budúcnosti, takto nejako sa to snáď bude uberať ďalej :-)
Je to písané pre jednu poviedkovú súťaž, neuspela som, ale snáď aspoň u Vás nájde pochopenie, tak príjemné čítanie.
P.S. do soboty by mala byť kapitola ku Carpe jugulum.

Návrat šialenej spisovateľky

19. dubna 2011 v 17:43 | Šialená spisovateľka |  Šialená spisovateľka
Je to už pomaly dva roky, čo som nič nenapísala (nerátajúc porozchodovú baladu "Lásky kříž") tak je asi najvyšší čas sa k tomu opäť vrátiť.
Za tie dva roky sa toho veľa zmenilo, zostarla som (cítim sa tak na sedemdesiat), ale z krásy mi neubudlo, to sa obávať nemusíte a samozrejme som na vysokej škole.
Bude trochu zložité nájsť čas na písanie medzi výškou a dvoma brigádami, ale priznám sa Vám, že mi to riadne chýba. Mám plnú hlavu nápadov, ale nejako sa ni a ni odhodlať dať ich na papier, respektíve do compu.
Pokúsim sa ale písať čo najčastejšie, pretože, nie len samotné písanie, ale aj vy, vaše komentáre, ktoré sú najväčším povzbudením, mi chýbajú.
P.S. ak poznáte zajačika o dva roky mladšieho s dlhými vlasmi a metalovou dušou, ktorý by mal záujem o ženu v rokoch, dajte mi kontakt ;-)

Kam dál