Školský výlet: Bojnice

20. srpna 2008 v 12:53 | Šialená spisovateľka |  Šialená spisovateľka
Musím sa priznať, že na výlet som sa vôbec netešila. Nelákala ma predstava, že tri dni strávim v spoločnosti niektorým mojich spolužiakov. Už keď som nastúpila do autobusu mi bolo jasné, že po návrate domov budem potrebovať pomoc psychológa. Túto situáciu dokonale vystihoval nápis na mojom tričku: "I need therapy".
Priamo predo mnou sedeli moje "úžasné" spolužiačky. Doteraz netuším, ako sa mi tú cestu podarilo prežiť. Celý čas som nepočula nič iné, len ten ich silený smiech. Teda ak sa to vôbec smiechom dalo nazvať. Znelo to skôr ako umierajúce hyeny.
Našťastie sa mojou záchranou stala Nitra. Zatavili sme pod Zoborom a vybrali sme sa na prechádzku. Tá prebehľa bez väčších problémov, aj keď som si nemohla odpusť hundranie na pražiace slnko a "ťažkých" hip-hoperov, ktorí celou cestou púšťali na mobiloch ten svoj komerčný odpad.
Okolo obeda sme sa zastavili v reštaurácii. Keďže som sa konečne poriadne najedla, znížila sa aj moja potreba všetko kritizovať. Aspoň na nejaký čas. No keď sme dorazili do arboréta, zase som bola vo svojom živle. Sprievodca bol nezáživný a vôbec nevedel zaujať, tak na striedačku som ho buď nepočúvala alebo ho komentovala.
Potom konečne nastal vytúžený príchod do Bojníc. Kemp nebol až taký hrozný, ako som pôvodne očakávala. Dokonca ma milo prekvapila elektrina v chatkách. Bola som ubytovaná s dvoma babami z tretieho ročníka. Boli veľmi milé a dalo sa s nimi aj normálne pokecať. No väčšinou času som aj tak strávila na chatke pri kamoške Lenke.
Prvý večer sme išli do bojnického zámku na nočné strašenie. To bolo jediné, čo ma na celom výlete zaujímalo. Do zámku sme vchádzali okolo deviatej. Páčilo sa mi, že okrem obyčajného výkladu dodal sprievodca aj pár historiek o zámku. No pri takých príbehoch väčšinou odniekadiaľ vyskočili strašidlá a ja som na plné kolo začala ziapať až kým sa nezapálilo svetlo a strašidlá nezmizli.
Na chatku som sa vrátila totálne vyšťavená. Neviem ako je možné, ze zvyšok triedy ešt vládal chlastať a vyhukovať takmer až do rána.
Vstávanie bolo napodiv bezproblémové. Raňajky sa tiež dali zjesť. Takmer celý deň som sa na nič nesťažovala.
Okolo desiatej sme sa vybrali na kúpalisko, no zastavili sme sa na viacerých, kým sme jedno normálne našli. Ale rozhodne stálo za to. Voda bola príjemná, a nebolo tam ani príliš veľa ľudí. Najviac ma však potešil bufet.
Cestou dom kempu sme sa ešte zastavili v Tescu v Prievidzi. Doplnili sme si zásoby potravín, ktoré sa väčšinou skladali z chipsov a fernetu. Len ja som kupovala vodku a sladkosti.
Večer sme mali mať opekačku, na chvíľu sme sa tam s Lenkou ukázali, no zvyšok večera sme prekecali u nej na chatke.
Ráno nás čakali raňajky a ďalšia prechádka. Zo začiatku išlo všetko v pohode, no potom sme narazili na výstrahu, že v okolí je rozšírená besnota. Pri každom zašušťaní som sa trhla a stresovala každého v mojom okolí. Inak som prechádzku prežila bez väčšej ujmy na zdraví, čo sa mi podarí len málokedy.
Pred odchodom sme sa zastavili ešte v Bojniciach, dostali sme dve hodiny rozchod. S Lenkou sme pokúpili bojnické oplátky pre príbuzenstvo a dali sme si zmrzlinu.
V autobuse som už nemohla posedieť ani chvíľu, bola som priveľmi nervózna. Každú chvíľu som vyvolávala ocinovi, že kde sa náchadzame a či ma už čaká. Keď sme dorazila do Senca, ocino ma už vyčkávala na zástavke. Objala som ho a vytrhla som mu z ruky kebab s nadšenými slovami: "Bože, ty máš mäso!".
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mexa mexa | E-mail | 9. září 2009 v 22:14 | Reagovat

Každý výlet je nejaký negatívny a o žrádle.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.