Září 2008

Anketa - Carpe jugulum

30. září 2008 v 18:04 | Šialená spisovateľka
Pokiaľ to čítate, tak prosím hodte hlas, nech viem ako na tom som

Depresia na papieri

28. září 2008 v 19:51 | Šialená spisovateľka |  Šialená spisovateľka
Niekde okolo mňa prebieha skutočný život, ale vôbec ho necítim. Nevnímam nič s toho, čo je tam "vonku", iba tuším prítomnosť niečoho. No nenávidím ho. Z hĺbky duše. Nie je to svet pre mňa, ale ani ikomu inému by som ho nepriala. Je zlý, príliš skazený, bez štipky morálky. A ja som príliš iná. Ja by som nikdy nezpadla. Nechcem byť taká odlišná, ale ani netúžim byť rovnaká ako oni! Nefajčím, nefetujem, ani sa nevyspím s každým a preto ma neprijmú. Takáto "zábava" sa mi priveľmi hnusí, je mi odporná.
(Ne) Žijem životom, ktorý je iným ľudom cudzí. Žijem vo svete fantázie. Na miestach, kde môžem obdivovať divokú krásu drakov. Kde sa môžem preháňať po lesoch so svorkou vlkodlakov. Tam, kde ľudia majú svoju hrdosť. Na mieste, kde je človek schopný obetovať život pre česť. Tento svet milujem viac než čokoľvek v tom "skutočnom".
Knihy sú mojim vesmírom, kapitoly mojim svetom. Pre pár riadkov, pre pár písmen tlčie moje srdce. Po nich prahne moja duša. No pre ne tečú aj moje slzy ...

2. kapitola

28. září 2008 v 10:39 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ani si nepamätám, ako som sa dostala do pizzerky a už vôbec netuším, čo mi Naty v ten večer hovorila. Vnímala som len malý pokrčený papierik, ktorý som po čelý čas žmolila v rukách v mojich rukách. Dnes bola moja kamoška ukecanejšia ako zvyčajne, a tak si moje ani nevšimla, že ju zase vôbec nepočúvam. Rozmýšľala som komu to povedať. Natália by to nepochopila, na upírov neverí a akurát by som pokazila jej dobrú mienku o svete bez nadprirozdzených bytostí. Možno ocinovi, on mal vždy pochopenie pre moje ... ehm, ehm ... trošky výstredné názory na existenciu niektorých osôb. Hneď ako prídem domov sa s ním musím porozprávať. Nahodila som útrpný výraz a potichu som spustila účinnú a už dobre nacvičenú frázu:
"Nati, bolí ma hlava. Nemohli by sme už ísť?"

Naty:


Cesta domov sa mi zdala nekonečne dlhá. Sotva som len otvorila dvere a už som hulákala na ocina, že zvolávam poradu. Dlho do noci som ho presviedčala, aby išiel so mnou overiť adresu na lístku. Šťastie, že mal vždy pochopenie pre moje, ehm, trošku výstredné názory naexistenciu niektorých nadprirodzených bytostí. Hoci som vedela, že si o tom myslí svoje, vypučul ma a napokon sa predsa len nechal ukecať.
Po dlhých mesiacoh som konečne zaspávala pokojná, s vedomím, že konečne prestanú tie sny.Po niekoľkých mesiacoch nočných môr som si konečne užila bezsennú noc.
Za nič na svete sa mi nechcelo vyliesť s postele, hlavne nie, keď za oknom zbadal búrkové mračná.
Osprchovala som sa, obliekla, ovešala som sa všetkým striebrom, ktoré som našla, aby som si zabezpečila ochranu pred upírmi. Pokúšala som sa zobrať aj cesnak a napchať ho aj ocinovi, no to mi rázne zatrhol s výčtkou, že to už začínam prehánať.
Nervózne som vyklopkávala prstami po stole. Zdalo sa. že ocino si nemieni veľmi pohnúť. Kľudne popíjal kávu a zanietene študoval nejaké dokumenty. Trvalo celú večnosť, kým sme konečne vyrazili z domu. No našťastie sme aj tak vyrazili dosť skoro a vyhli sme sa ranným zápcham na ceste. Za necelú hodinu sme boli na mieste.
Ešte sme poriadne ani nezaparkovali, keď som už vyskakovala z auta a náhlila sa k staršiemu domu. Hoci pôsobil pochmúrme, bol to nádherný, presne takto som si predstavovala svoj dom snov: veľký murovaný dom obrastený brečtanom. Podišla som ku obrovským vchodovým dverám. Mala som sto chutí na mieste sa otočiť a na všetko sa vykašlať.
"Určite je opustený," prelomil ťaživé ticho ocino. Napriek tomu však pristúpil bližšie a zaklopal. Dvere sa otvorili a my sme vstúpili do krásnej haly pripomínajúcej hotelovú recepciu.
"Vitajte, už sme Vás očakávali," usmievalo sa na mňa dvieča len pár rokov staršie ako ja.
"Pani Hoperová Vás očakáva vo svojej pracovni, prosím nasledujte ma."
Zdesene som sa pozrela na ocina, ktorý bol rovnako šokovaný ako ja, no nasledoval mňa a našu sprievodkyňu po točitom schodisku. Schodisko vyústilo do dlhej tmavej chodby, došli sme až na jej koniec a zastali sme pred masívnymi dubovými dverami. Naša sprievodkyňa zaklopala, z miestnosti sa ozvalo rázne: "Ďalej," a my sme vošli.

Dajte si pozor na Zohana

20. září 2008 v 11:37 | Šialená spisovateľka |  Recenzie
Včera som na ňom bola v kine. Rozhodne ma dosť sklamal, podľa ukážok, ktoré som videla som si od toho sľubovala niečo viac. Pokiaľ ste videli upútavku, tak tie najlepšie časti s neho máte za sebou a ani nemusíte ísť do kina.
Obsah v krátkosti:
Zohan je Izraelčan bojujíci proti teorizmu, počas jednej akcie nafinguje vlastnú smrť a odíde do Ameriky, aby sa s neho stal kaderník. (Mimochodom, tvrdí, že nie je buzerant, ale napriek tomu si o tom myslím svoje: Je to maník posadnutý sexom a disko hudbou, no hrôza...)
Skúša to vo viacerých salónoch, no nikde ho nechcú prijať, keďže nemá žiadne skúsenosti. Napokon sa nad ním zľutoju jedna Palestínčanka a vezme ho k sebe na skúšku (podmienkou je žiadne strihanie!).
Kedže salónu zvyšujú nájomné, jedna s kaderníčok odíde do inaj práce a Zohan dostane príležitosť. Svoju prvú zákazníčku "pekne" ostrihá a potom ju dobre pojebe (sory, ale iný výraz ma na to fakt nenapadne). Všetky dámy, ktoré má na starosti sú s jeho "službami" plne spokojné.
Popri tom jeho aktivitu spozoruje jeden Palaňestínčan, ktorý je na neho našvaný kôli capovi (dlhý príbeh), a dá o jeho prežití vedieť teroristovi Phantomovi, ktorý Zohana počas akcie "zabil". Ten prichádza do New Yorku, aby sa ho nadobro zbavil.
No a samozrejme to skonči happyendom, lebo sa so Zohanom stanú kamaráti.
Nie je to nič extra, ale keď vás večer naserú kamaráti, vonku je zima a máte frigidného frajera, tak sa na to dá aj pozerať. No kultúrny zážitok si od toho nesľubujte ...

Proklínám

17. září 2008 v 17:58 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Moja prvá báseň napísaná v češtine, tak majte zľutovanie čo sa týka gramatiky. No inak ju považujem za jednu z mojich najlepších ...
Vím, ty s´ vždy kráčel sám
tvým průvodcem byl jenom klam
ublížil s´nejen mně, ale obom nám
své slzi na polštářech nechávám
každým dnem se ke spomínkám zakrádám
ve svých snech te dodnes vídavám
ty dobře víš, že i tak te stále ráda mám
toť důvody sú mé, proč tvou duši proklínám.

Trochu divná báseň

3. září 2008 v 18:06 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Skrývam sa za slladkým úsmevom,
hoc žijem vo svete zvrátenom,
nedokážem už ďalej takto žiť,
zhusenie za úsmevy večne kryť.
Dnes sa už nedržím slepých nádejí,
dávno viem, že sa nič nezmení,
teraz už len túžim po smrti,
no tá má už mnoho iných obetí.
Tak stále kráčam svojim životom,
dúfajúc, že je len hrozným snom
a naďalej nikto netuší, čo prežívam,
nikto nevidí tento môj klam.

Staršia báseň

3. září 2008 v 17:54 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Jedna z mojich prvých básní. Berte to s rezervou.
Kráčam svojim životom, tak ako každý deň
no dnes niečo je iné, to viem,
v tvojich očiach vidím- niečo sa stalo,
ty, taký ukecaný, dnes povedal si málo.
Dnes ma už tak nemiluješ?,
včera si tvrdil, že ma láskou celú zješ.
Prečo je iný dnešný deň?
Prečo už nie je všetko ako sen?

1. kapitola

2. září 2008 v 11:40 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Bolo takmer osem hodín a vonku sa začínalo stmievať, keď mi zazvonil mobil. Zdvihla som a ozval sa hlas mojej najlepšej kamošky Natálie.
"No ahoj mojko, ten tvoj miláčik si to práve spolu s nejakými blbmi našikoval do pizzerky. Nechceš ho vidieť?"
"Jasne, len sa hodím do gala a za desať minút som u teba,"nadšene som odvetila.
Rýchlosťou blesku som vyrazila dvere na skrini a vytiahla svoj nový zelený top. Zobrala som lesk na pery a žuvačky a vyrazila som z domu. Naty mi išla naproti. Už z diaľky som videla jej spokojný úsmev, určite budem zase celú cestu počúvať o nejakom jej novom nabijákovi. Je mi jasné, ako to dopadne, on bude o mesiac hnusný sviniar a Naty bude sťatá, že alkohol je nebudú meriať v promile, ale rovno použijú percentá. Vypla som zvuk a uvažovala som o svojom milovanom Marekovi. V celom našom vzťahu bol len jeden drobný háčik: on akosi nemal tušenie, že existujem.
Boli sme už pár metrou pred pizzerkou, keď moju pozornosť upôtalo niečo iné. Na konci ulice som zazrela Jeho, muža s mojich snov. V tej chvíli ma skoro vystrelo. V živote som toho chlapa nestretla a predsa sa mi o ňom posledné mesice sníva, a teraz tu stojí predo mnou, živý z mäsa a kostí. Snáď len neblúznim. Zastvala som sa na mieste a stopla som aj Naty.
"Naty, nepoznáš náhodou toho chlapa?"
"Ten asi nie je odtiaľto."
"Choď napred, objednaj mi kofču, zchvílu prídem, ok?"
"Kam ideš? Poznáš ho?"
"Neviem, myslím, že áno."
"No tak s ním porieš, obsadím zatial flek."
Pomaly so kráčala k Nemu. Sotva Natália vošla do pizzeky, už som sa šialene rozbehla a zastavila som až tesne pri Ňom. Podával mi malý lístoček, vzala som ho a pozrela do Jeho tváre. Usmial sa a telom mi prebehla známa triaška. Okamžiete som vedela, že je upír. Ani neviem ako dlho som tam stále a vyjavene na neho pozerala. Bolo to šialené, hoci mi bolo jasné, že v potravinovom rebríčku je o stupeň vyššie, nedokázala som od neho otrhnúť oči a len tak utekať. Bol úžasný, mal nádherné uhľovo čierne vlasy, ktoré mu jemne spadali do očí. Bože, a tie oči sa mi snáď na vždy vryjú do pamäte. Tmavý fialový odtieň, aký som nikdy nevidela. Nedokázala som normálne premýšlať, vedela som, že Naty ma vyčkáva, no nechcela som sa od Neho vzdialiť. Jediný krát som sa otačila na veľkú budovu s presklennými dverami, kde zmyzla moja kamoška. Ani neviem ako, no za tú stotinu sekundy bol preč. Chvíľu som ešte postávala na mieste, no napokon som sa vybrala za Naty, tá už bude určite nervózna.

Prolog

2. září 2008 v 11:38 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Stála som v lese obklopená svorkou vlkov. Vôbec som sa nebála, vedela som, že príde. Rovnako ako minulú noc a aj tie noci predtým. A mala som pravdu. Zjavil sa na kraji lesa a rýchlym krokom kráčal ku mne. Vlci pred ním ustupovali, nevedela som, čoho sa boja, ale mala som tušenie, že by si mala utiecť spolu s nimi. A predsta som stála na mieste, neschopná pohybu. Podával mi malý zdrap papiera. Niekde v dialke som začula svoj mobil. Posledný krát som sa na neho pozrela. Na jeho tvári sa zjavil úsmev. Úsmev, ktorý naháňal hrôzu ... . Strhla som sa zo sna a len pomaly som sa vracala späť do reality


Posol:

Carpe jugulum

2. září 2008 v 11:37 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Tak toto je moja prvá poviedka, je už trochu po úprave. No začala som ju písať ako 12-ročná, tak majte trocha zľutovanie pri comentoch =)
Je to o upíroch a vlkodlakoch, fakt taká somarina a píšem to len pre svoje potešenie, nečakám od toho nejaké ťažké prachy ani kariéru. Ale komentáriky ma potešia, či už negatívne alebo pozitívne, nech viem, čo treba zlepšovať =)
Takže ak toto budete čítať a ešte naviac sa vám to bude páčiť (o čom silno pochybujem) zanechajte odkaz, potrebujem povbudenie, ak to mám jedného dňa dokončiť.
To je asi tak všetko. Prajem vám príjemný kultúrny zážitok =)
Takto si predstavujem hlavnú postavu, Emmu: