Říjen 2008

6. kapitola

29. října 2008 v 19:50 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ospravedlňujem sa, že mi to trvalo tak dlho, kým som pridala ďalšiu kapitolu. Pokúsim sa v priebehu prázdnin niečo ešte napísať, ale nič nesľubujem, bo mám toho fakt veľa do školy.
Znova ďakujem babám za komenty. Snáď viete o koho sa jedná =)

Odkedy sa rodičia rozviedli a ja som ostala jedinou ženou v domácnosti, mám prednostné právo na všetky ocinove platobné karty. Naše spoločné nákupy sú vždy úžasné. Tatino je asi jediný chlap, s ktorým sa dá normálne nakupovať.
Mala som predpísané svetre, sukne a nohavice v čiernej a sivej farbe a biele blúzky. Na prezúvanie čierne tenisky, no na kultúrne podujatia topánky na podpedkoch -môj úhlavný nepriateľ.
Za necelé dve hodiny sme mali nakúpené. Sedeli sme na námestí na terase našej obľúbenej cukrárne. Ocino popíjal kávu a ja som ako obyčajne tlačila do seba zmrzlinový pohár priam gigantických rozmerov a pohľadom som blúdila po okolitých butikoch.
Zrazu mi pohľad padol na malú zašitú predajňu s názvom "Lucifer". Očičká mi zažiarili ako reflektory a začala som hádzať na tatina psie pohľady.
"To je ten nový metalový obchod. Mohli by sme sa tam ísť poobzerať po mojom narodeninovom darček. Čo povieš?"
"Nemáš ty náhodou narodeniny až v apríli?" skúšal to obrátiť proti mne ocino, no to sa mu nepodarí. Je to starý metlák, rovnako ako ja, je jasné, že tam tiež chce nakuknúť.
"No, ale predo dvermi sú Vianoce. Treba začať hľadať niečo pod stromček," dobiedzala som ďalej.
"A ty odkedy vyznávaš takéto kresťanské praktiky?" nedal sa odbiť. Just narážal na moju najnovšiu vieru. Vystriedala som už snáď všetky náboženstvá, ale teraz som našla to pravé, pohanské.
"No vieš, ale milujem blížnych svojich a aby mali radosť prijímam s úsmevom ich vianočné dary, hoc je to proti môjmu morálnemu presvedčeniu."
"Aké je to od teba šľachetné," povzdychol si a mávnutím privolal čašníka, aby doniesol účet.
"Ja viem," odvetila som s víťazoslávnym výškerom. Sotva zaplatil, už som ho ťahala, tak ako to robia deti, keď zbadajú výklad hračkárstva.
Vo vnútri bolo prítmie, ale vôbec to neprekážalo. Nemám rada oslepujúce svetlo, aké zvykne bývať v hypermarketoch. Pri pulte stála asi dvanásťročná baba s naježenými vlasmi, akoby pchala prsty do elektrickej zástrčky. Hneď som vedela, kam ju zaradiť. Stavím sa, že zháňala niečo s motívom Tokio Hotel, musela som sa v duchu uškeriť. Na prvý pohľad sa nezdalo, že by tu ešte niekto okrem nej bol, no niekde v zadnej časti obchodu som začula tiché kroky.
Ocinovi zažiarili očičká a vybral sa ku stojanu s CD-čkami. Zaiste zahliadol Scorpions či AD/DC. Ja som sa začala len tak bezcieľne potulovať po obchode a vychutnávala som si už len samotnú atmosféru. Pomaly som sa odšúrala do zadnej časti obchodu, kde postávalo niečo celé v čiernom s hrubým vybíjaným opaskom a dlhými svetlohnedými vlasmi. Chvíľu som na "to" pozerala a modlila sa, Bohovia, len nech je to chlap!
Znenazdajky sa otočil a ja som v nemom úžase pozerala do tých najkrajších sivcýh očí, aké som kedy videla. Rýchlo som uhla pohľadom a začala som sa venovať čiernym šatám s korzetom, ktoré vyseli na vešiaku predo mnou. Snažila som sa prečítať vysačku na nich, no písmená sa mi strácali a pred očami som mala stále len jeho tvár.
Pristúpil ku mne zozadu a tiež hľadeľ na vysačku, ktorú som stále držala v rukách. Naklonil sa celkom blízko, až som na holom krku pocítila jeho horúci dych. Srdce mi začalo byť ako splašené.

Čo sa o sebe nedozviem?!

25. října 2008 v 18:42 | Šialená spisovateľka |  Šialená spisovateľka
toto predpovedal môj aztécky horoskop, zatial sedí najviac =)

Květina

Základní charakteristika

Básnické a umělecké nadání bylo pro Aztéky nadáním duchovním, tvořit básně a písně znamenalo nabízet "květiny bohům". Proto se prý v tomto znamení rodí ti nejschopnější umělci. Mají silné sklony k misticismu, a to někdy až nezdravému, takže pomáhají mámením a přeludům. Pokud se této nebezpečné stránky své povahy vyvarují, mají všechny předpoklady dosáhnout bohatství a moudrosti. Jejich spojení s "oním světem" bude pro ně spíše přínosem, než zkázou. Lidé Květin mohou čekat od života příslib úspěchu a všech pozemských slastí.


5. kapitola

19. října 2008 v 11:27 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Znova ďakujem za komenty k tej predchádzajúcej kapitole. Teší ma, že mám pre koho písať. Venované Katalyn a Nymonyrye.

Tak takúto novinku som okamžite musela povedať Natálii. Samozrejme, že nie všetko, to by nevedela pochopiť. No také tie drobnosti, ako spoločné cestovanie vlakom a podobne, ju potešia. Hneď ako som prišla domov, som jej zavolala či by nešla na chvíľku von. Rýchlo som sa osprchovala, obliekla fialkové letné šaty a už som letela k Naty. Nervózne som vyzváňala. Trvalo hodnú chvíľu, kým vybehol von jej mladší brácho.
"Čau, poď dnu. Naty povedala, že potrebuje ešte päť minút," veľavýznamne sa uškrnul.
"Aha, jasne. Poznáme tých jej päť minút." Vošla som dovnútra. Vytiahla som z kabelky lesk a ešte som sa obdivovala vo veľkom zrkadle na chodbe, kým prišla Naty.
"Ahojky. Tak akú novinku mi to chceš povedať?"
"Poviem ti po ceste. Ideme?" Vybrali sme sa do krčmy, tam sme si sadli na terasu a Naty začala vyzvedať.
"No už to vyklop. Týka sa to Mareka?"
"Nie."
"Ty máš nový objav," vyhŕkla nadšene.
"Vedela som, že sa ti jedného dňa vráti zrak a prejde ťa to."
"Sklamem ťa. Zrak sa mi nezlepšuje. Nejde o žiadneho chalana. Je to ešte lepšie," usmiala som sa.
"Nejdem na ten blbý intrák na druhý koniec republiky. Jedna rodinná známa mi ponúkla, že by som mohla nastúpiť na obchodnú akadémiu do Blavy. Takže ráno budeme spolu chodievať vlakom, môžeme chodiť spoločne na blic a na nákupy po meste."
"To je snáď tá najlepšia správa za celé prázdniny," usmiala sa Naty a objala ma.
Hneď sme začali plánovať spoločné akcie, ktorým sa budeme venovať miesto školy. Naty s toho bola snáď nadšená ešte viac ako ja. Teda ak to bolo vôbec možné. Spoločne sme celý večer vymýšľali, čo všetko budeme robiť po školu. O jedenástej som už mala telefonát od ocina a tvorbu plánov na ulievanie sme museli odložiť na neskôr.

Fotrík už nervózne podupkával vo dverách, vyčkávajú na moju maličkosť.
"Prišiel ti fax zo školy," povedal mi ocino, sotva som vošla dnu. Škaredo zazeral na papier, akoby mu niečo urobil. Je mi jasné, že tak skoro sa s mojím rozhodnutím nezmieri. Rýchlo som chňapla po faxe.
"Snáď si to nerozmysleli," povedala som a očami som prebehla text. Môj pohľad sa zastavil po pár riadkoch.
"Rovnošata?" vyhŕkla som takmer zdesene. To mám potlačovať svoju originalitu školskou uniformou?
"Ešte vždy si to môžeš rozmyslieť," nádejal sa tatino.
"To nie, snáď to nejako prežijem," odvetila som, hoci som o tom sama nie som presvedčená.
"Hmmm, ale má to aj svoje výhody," povedala som ďalej študujúc fax.
"Predpísaná je iba čierna a sivá a biele blúzky. Kto vyzerá v čiernej a sivej lepšie ako ja?" usmiala som sa a provokujúco zažmurkala. Ocino sa rozosmial. Nikdy sa na mňa nehnevá príliš dlho.
"Navyše nie je ani predpísaná dĺžka sukní či hĺbka výstrihu na blúzke," rypla som si trochu, aj keď nie som zástankyňou sukní typu ,kukni - trčia mi chlpy.´
"Nika mi určite pomôže s výberom vhodného materiálu," poukázala som na sesternicu, ktorá by s každej mojej sukne vedela urobiť minimálne štyri.
"V žiadnom prípade! Pôjdeš na nákupy so mnou," vyhlásil ocino a podozrivo sa uškrnul. Ten je na nákupoch horší ako niektoré ženské. Ale aspoň si užijeme kopec zábavy.
"Výborne, tak kedy ideme?"


4. kapitola

15. října 2008 v 18:56 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Chcem sa poďakovať tým pár ľuďom, čo sa tu zastavili napísali mi mail či nechali komentáre, prípadne hlasovali v ankete. Keď vidím, že to má zmysel, mám chuť písať =) Trošku kratšia kapitola, ale predsa. Je venovaná všetkým tým, čo sa tu v posledných dňoch zastavili ...

"Ale obe vieme, že ty to nechceš omietnuť," zazdalo sa mi, že si sama nie je celkom istá svojim tvrdením. Musela som sa uškrnúť, keď som si uvedomila, ako som ju zneistila.
"No dobre, tak to teda nebudeme predlžovať. Je jasné, že by som to chcela skúsiť. No ako mi zaručujete budúcnosť, ak sa teraz vykašlem na školu?"
"Nemusíš sa o nič starať, všetky papiere pre tých byrokratov v úradoch vybavujeme my. Ty len prejdeš výcvikom a budeš sa venovať tomu, čo sa od teba očakáva."
"No to je síce pekné, ale s toho nevyžijem," poukázala som na skutočnosť, že ma zaujíma aj moje ohodnotenie. Nie som materiálne založená, ale jedného dňa budem musieť uživiť rodinu a čo poviem manželovi? ,Drahý nemôžem do práce, lebo po nociach naháňam vlkodlakov.´
"Po finančnej stránke sa nemáš čoho obávať, budeš slušne ohodnotená a po ukončení výcviku a dostaneš vlastný dvojizbový byt na mieste, kde ti pridelia prácu." Neznie to vôbec zle. Asi po prvý krát som sa nemusela obávať o svoju budúcnosť. Vždy ma trápilo, čo budem robiť, keď skončím školu. A teraz mi tu vnucujú prácu aj byt. A ako bonus, môžem sa dokonca venovať niečomu zaujímavému. Lenže čo ako to má nejaký háčik? Čo ak zorganizujú nejakú nehodu a pre všetkých priateľov budem musieť byť mŕtva? Nemám ich veľa, myslím teda tých skutočných priateľov, ale predsa len aj tých pár mi bude chýbať. Toho by si som sa vzdať nedokázala.
"A čo môj doterajší život?" spýtala som sa a hlas sa mi zachvel.
"Nič sa nezmení, len by si to nemala priveľmi rozhlasovať, máme síce veľké kompetencie a svojich ľudí na vysokých postoch, ale ťahať ťa z psychiatrickej kliniky bude trochu časovo náročné." Takže všetko bude ako predtým? O nič neprídem, ničoho sa nebudem musieť vzdať? Na to niečo bude!
"Aký je v tom háčik?" vyhŕklo zo mňa.
"Háčik? Si nejaká nedôverčivá," pousmiala sa ropucha.
"Nijaký háčik v tom nie je." Čo viac si želať? V tom však môj pohľad zablúdil na ocina. Bol nesmierne bledý a tváril sa ustarostene. Pozná ma vedel, aká bude moja odpoveď. Prosebne som na neho pozrela, pýtajúc si súhlas. Takmer neznateľne prikývol. Necháva rozhodnutie na mne. Nemôžem mu to urobiť. No on rovnako odo mňa nemôže chcieť, aby som sa niečoho takého vzdala.
"Odpusť mi to," zašepkala som mu s pohľadom upretým do podlahy.




Rozchod na spadnutie

6. října 2008 v 20:58 | Šialená spisovateľka |  Listy, ktoré nebudú nikdy odoslané
Nidky si nebol mojim anjelom. Vždy som hovorievala, že si môj démom. Temný vyvrheľ pekiel. Najdesivejší zo všetkých pohanských besov. Ako sa o teba delim nebude, že si len mojím údelom. Keby som vtedy vedela, ako veľmi sa moje slová budú podobať realite.
Ty si naozaj temný démon, vyvrheľ z pekla, najhorší z besov slovanských mýtov. A naozaj si mojim osudom, mojím večným údelom. Ty si ten, pre ktorého bude moja duša zatratená.

Zabíjaš ma. Vždy znovy. Pomaly a bolestivo. Tvoje pery hovoria slová lásky, no tvoje oči mi to zakaždým znova vyvracajú. Tvoje ruky mi píšu slová lásky, no tvoje skutky si ich berú znova späť. Trápiš ma, mučíš, spôsobuješ tú najhoršiu bolesť a ja ťa napriek tomu milujem. Tak povedz prečo?!
Bodáš do môjho srdca dýku. Vyťahuješ ju von a šepkáš slovko: "Prepáč". Ja ti to prepáčim, ale čo urobíš ty? Zaboríš ju hlbšie. Vždy znova a znova. A ja to zakaždým odpúšťam a verím, že tentoraz to bude iné, hoci niekde v hĺbke viem, ako to dopadne.
Už aj ja sama ťa ospravedlňujem. Pred svojimi priateľmi, blízkymi, ale hlavne sama pred sebou. Sama si to spôsobujem. Možno si to aj zaslúžim.
Každý vidí, ako ma ničíš, len ti jediný zatváraš oči. Počujem tvoj bezstarostný smiech. Stále mi znie v ušiach ako tá najsladšia hudba. Upokojuje ma viac než šum mora za tichcej noci, viac než hromženie letnej búrky. Aj ja som bezstarostná, aj ja zatváram oči pred svojou bolesťou, keď ho začujem. Lieči rany na duši, ktoré mi nabudúce spôsobíš znova.
Povedz, čo mám robiť? Bez teba žiť nedokážem. Zabije ma to. Rýchlo a bezbolestne, nie tak, ako to robíš ty. No ja budem radšej trpieť s tebou ako byť bez teba. Dovolím, aby si moje srdce rozdrástal na tisíce kusov a znova ho zlepoval tak ako doteraz.
Ja viem. Už nemám v sebe ani štipku hrdosti, nezostalo mi nič z dôstojnosti, ktorou som sa pýšala, ktorú som ako jedinú na sebe milovala. Teraz mi zostávaš len ty. A o teba prísť nemôžem. Alebo snáď áno?
Čo sa stane, keď ti tentokrát neodpustím? Čo sa stane, keď pre tento raz ti poviem: "Nie. Nie, neprepáčim."? Čo mi na to povieš ty? Budeš mi sľubovať ako predtým, budeš ma zaprisahávať a ospravedlnievať sa donekonečna. Možno ti odpostím, no možno nie. Čo ak sa teraz konečne oslobodím? Budem neoblomná. Tentokrát poviem: "Nie."
Tento raz vezmem svoj život do svojich rúk. Sama si zaborím dýku hlšie ako si to urobil ty kedykoľvek predtým. Sama sa budem ničiť už len tým odmietaním tvojej prítomnosti, po ktorej tak túžim. Neviem, čo je predomnou. Jediné, čím si môžem byť istá je len nevýslovná bolesť. Ale nie spôsobená tebou, teraz už nie.

3. kapitola

4. října 2008 v 15:03 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ja viem, že začiatok je dosť nudný, no čoskoro sa to rozbehne. Opäť ma navštívila Pizmar(pohanská bohyňa umenia)a vnukla mi nové nápady a chuť hodiť to aj do compu =)

V prvej chvíli mi udrelo do očí vybvenie miestnosti. Okamžite som si spomenula na známu košickú rodinku-Mojsejovcov. Ten, kto tú izbu zariaďoval musel byťn rozhodne ich veľkým fanúšikom. V celej miestnosti bol staromódny nábytok a všetkému kraľovali dve ružovo-zelené kreslá, pohovka a záclony rovnakej farby. Prehltla som všetky uštipačné poznámky, ktoré ma napadli.
Upriamila som svoju pozornosť na staršiu ženu sediacu v jedno s tých "úchvatných" kresiel. Mala kratšie prešedivené vlasy, baculatú tvár a strašne podliezavý úsmev. Bola som si istá, že tento zjav odniekiaľ určite poznám.
"Prosím posaďte sa," povedala a s ocinom sme sa usadila na pohovku.
"Cíťte sa t ako doma," vyškierala sa na nás a po tejto vete som mala sto chutí vyložiť si nohy na stôl a stiahnuť do seba pivo na ex. Tá stará rašpla sa na mňa pozrela a jej úsmev sa pobavene roztiahol. Premkol ma pocit, že tá ženská vie čítať myšlienky. Akonáhla som si to pomyslela, otočila sa späť na ocina.
"Peter, hadám si na mňa nespomínate?," oslovila ho. Ten sa však tváril ešte viac nechápavo ako ja. Vzápätí sa však tváril ako osvietený, zdalo sa, že mu začína svitať.
"To nie je možné,"vykríkol.
"Za posledných tridsať rokov ste sa vôbec nezmenili!"povedal s náznakom obvinenia. Jej úsmev sa roztiahol ešte viac, hoci sa mi to zdlo už nemožné.
"No myslím, že by sme už mohli prejsť k veci. Emma je zvedavá, čo znamenajú jej sny,"veľavýznamne na mňa pozrela. Ocinovi padla sánka a zostal nemo zízať na tú rašplu. Ha vedela som, že to niečo zanmená. A tá ženská v tom má prsty. Som zvedavá ako mi to mieni vysvetliť, a hlavne toho úpíra.
"Keďže aj napriek vysokému veku stále veríš v existenciiu upírov a vlkodlakov, budem to mať o to jednoduchšie," hodila na mňa skúmavý pohľad, akoby očakávala, že ju budem prerušovať a potom zniva pokračovala:
"Medzi oboma rasami panuje nenávisť siahajúce do dávnej minulosti. Vlkodlaci boli služobníkmi upírov. Verné psy strážiace ich hrobky za denného svetla. No mnohým mladým sa takýto život nepáčil, priveľmi túžili po slobode. V prvom storočí pred našim letopočtom vypukla revolúcia. Nik už presne nevie, čo spôsobilo ten náhly zvrat. Hoci túžba po slobode bola silná, mnohý sa obávali neúspechu a nemali odvahu ju začať. Prvý, kto začal vlkodlakov burcovať bol Nakon. No v bežných dejinách ho môžeš poznať ako Spartaka. Bol najvernším, no niečo spôsobilo náhly obrat a práve on vypustil na povrch veci, ktoré ostatný vlkodlaci nemienili upírom tolerovať. Samozrejme, že mali navrch. Každý deň sa k nim pridávali nový povstalci, boli ich tisíce. Za pár rokov bolo povstanie oficiálne potlačené. Bolo zajatých a popravených šesťtisíc otrokov. No naďalej to v tichosti pokračovalo. Táto vojna mala mnoho vedľajších následkov. Mnohé vojenské aktivity sa nedalin utajiť a smrteľníci celé roky desení katolíckou cirkvou začali nachádzať veci, ktoré si spájali s diablom. Katolícka cirkev začala hon na čarodejnice. Zomrelo mnoho nevinných a to prinútilo obe rasy k rozhodntiu uzavrieť v pätnástom storočí mier. Potomkovia upálených ľudí boli vybraní aby toto prímerie chránili. Ich úlohou sa stalo aj ničenie stôp o našej existencii, trestanie tých, čo napadnú smrteľníka či ho bez súhlasu premenia alebo budú priveľmi upozorňovať na svoju existenciu.V ich úlohe pokračujú prvorodení za každej tretej generácie. No a dnes je to na tebe."
Nechcelo sa mi tomu veriť. Všetko o čom som snívala sa stalo realitou. Teda pokiaľ tá ropucha neklame alebo nie je šibnutá, čo by sa tiež dalo zvážiť. Tam vonku behajú vlkodlaci. Určite sa medzi nimi nájdu aj slobodný metalisti. Očičká mi zažiarili ako reflektory.
No na druhú stranu je to priveľká zodpovednosť, sama neviem či to zvládnem. Nahánať upírov bude riadna fuška a moje zdatnosti telesnej mi to určite neuľahčia. Ale mám vôbec na výber?
Pozrela som na ocina a aj na tú starú ježibabu. On bol riadne v šoku, nevedel sa cez to preniesť tak rýchlo ako ja, neviem ako by zniesol, že jeho milované dieťa miesto obchodnej akadémie zvolí takúto nejasnú kariéru bez budúcnosti. No ježibaba sa tvárila víťazoslávne, bola si istá, že ma dostala. Musím niečo povedať, nejako sa k tomu vyjadriť.
"A čo keď odmietnem?"