4. kapitola

15. října 2008 v 18:56 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Chcem sa poďakovať tým pár ľuďom, čo sa tu zastavili napísali mi mail či nechali komentáre, prípadne hlasovali v ankete. Keď vidím, že to má zmysel, mám chuť písať =) Trošku kratšia kapitola, ale predsa. Je venovaná všetkým tým, čo sa tu v posledných dňoch zastavili ...

"Ale obe vieme, že ty to nechceš omietnuť," zazdalo sa mi, že si sama nie je celkom istá svojim tvrdením. Musela som sa uškrnúť, keď som si uvedomila, ako som ju zneistila.
"No dobre, tak to teda nebudeme predlžovať. Je jasné, že by som to chcela skúsiť. No ako mi zaručujete budúcnosť, ak sa teraz vykašlem na školu?"
"Nemusíš sa o nič starať, všetky papiere pre tých byrokratov v úradoch vybavujeme my. Ty len prejdeš výcvikom a budeš sa venovať tomu, čo sa od teba očakáva."
"No to je síce pekné, ale s toho nevyžijem," poukázala som na skutočnosť, že ma zaujíma aj moje ohodnotenie. Nie som materiálne založená, ale jedného dňa budem musieť uživiť rodinu a čo poviem manželovi? ,Drahý nemôžem do práce, lebo po nociach naháňam vlkodlakov.´
"Po finančnej stránke sa nemáš čoho obávať, budeš slušne ohodnotená a po ukončení výcviku a dostaneš vlastný dvojizbový byt na mieste, kde ti pridelia prácu." Neznie to vôbec zle. Asi po prvý krát som sa nemusela obávať o svoju budúcnosť. Vždy ma trápilo, čo budem robiť, keď skončím školu. A teraz mi tu vnucujú prácu aj byt. A ako bonus, môžem sa dokonca venovať niečomu zaujímavému. Lenže čo ako to má nejaký háčik? Čo ak zorganizujú nejakú nehodu a pre všetkých priateľov budem musieť byť mŕtva? Nemám ich veľa, myslím teda tých skutočných priateľov, ale predsa len aj tých pár mi bude chýbať. Toho by si som sa vzdať nedokázala.
"A čo môj doterajší život?" spýtala som sa a hlas sa mi zachvel.
"Nič sa nezmení, len by si to nemala priveľmi rozhlasovať, máme síce veľké kompetencie a svojich ľudí na vysokých postoch, ale ťahať ťa z psychiatrickej kliniky bude trochu časovo náročné." Takže všetko bude ako predtým? O nič neprídem, ničoho sa nebudem musieť vzdať? Na to niečo bude!
"Aký je v tom háčik?" vyhŕklo zo mňa.
"Háčik? Si nejaká nedôverčivá," pousmiala sa ropucha.
"Nijaký háčik v tom nie je." Čo viac si želať? V tom však môj pohľad zablúdil na ocina. Bol nesmierne bledý a tváril sa ustarostene. Pozná ma vedel, aká bude moja odpoveď. Prosebne som na neho pozrela, pýtajúc si súhlas. Takmer neznateľne prikývol. Necháva rozhodnutie na mne. Nemôžem mu to urobiť. No on rovnako odo mňa nemôže chcieť, aby som sa niečoho takého vzdala.
"Odpusť mi to," zašepkala som mu s pohľadom upretým do podlahy.



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 katalyn katalyn | Web | 16. října 2008 v 16:49 | Reagovat

když je pro koho psát...vždycky je to lepší. Jestli v tom háček nebude, tak mám blbej odhad

2 Nymonyrya Nymonyrya | Web | 16. října 2008 v 17:57 | Reagovat

Je to stále lepšie a lepšie, tak som vážne zvedavá ako to bude celé pokračovať :), vyvíja sa to dobre.

3 Marťa Marťa | Web | 10. prosince 2008 v 18:20 | Reagovat

:) mě se ta slovenština tak líbí :D

4 capepeidy capepeidy | Web | 23. prosince 2008 v 15:08 | Reagovat

aj ja chcem hacik uplne by sa tam hodil a dobre dokoncujes kapitoly tak trochu napinavo ale zas tam as nejake chyby hlavne som si sa davas vzdy naopak

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.