Listopad 2008

12. kapitola

30. listopadu 2008 v 21:03 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Mala by som sa učiť no nechce sa mi. Miesto toho pridávam sľúbenú 12. kapitolu, keďže vidím, že vás to asi fakt baví. Ale v priebehu týždňa odo mňa nič nečakajte! Zajtra mám písomku z angličtiny z nepravidelných slovies, tak na mňa intenzívne myslite medzi 08:00 a 09:20 =)
Som len zvedavá, ktorá z Vás za mňa pôjde maturovať?


Veď ani neviem či ním naozaj je. Čo ak to Marek povedal len tak? V okamžiku som svoje slová ľutovala.
"Prepáč," zahundrala som potichu.
"Ja som si len nemyslel, že na to prídeš tak rýchlo. Vadí ti to?" spýtal sa opatrne.
"Ani trochu. Je to úžasné. Ukážeš mi niekedy transformáciu?"
"No niekedy večer by sme mohli ísť von. Nechcem to robiť za dňa uprostred mesta."
"Tak kedy pôjdeme von?" už som sa nemohla dočkať, kedy ho uvidím. Snívala som o tom snáď od narodenia.
"Si nejaká nedočkavá," zasmial sa a provokujúco na mňa žmurkol. Krv sa mi nahnala do tváre a mala som chuť niečo hnusné mu odseknúť, no v tom mi zavolala Naty.
"Áno mojko?" spýtala som sa jej do telefónu. Alan na mňa hodil zvláštny pohľad. Žeby žiarlivosť? Veď nech sa chlapec trocha podusí.
"Ahoj. Tak už si skončila?" spýtala sa ma.
"Jasne, už som pred školou. Tak kde sa stretneme?" odvetila som a sledovala Alanov výraz. Som mrcha, ja viem.
"Ja som v kaviarni na stanici. Vlak nám ide až o hodinu."
"Ok. Pozriem ako mi idú autobusy. Tak za chvíľu sa uvidíme. Pá." Zložila som telefón a otočila sa na Alana.
"Tak ja už budem musieť ísť," povedala som.
"Chápem, tvoj chalan ťa už čaká," zamrmlal a smutne na mňa pozeral.
"Kamoška čaká," opravila som ho. Nemohla som vidieť ten jeho nešťastný kukuč, ktorý na mňa používal. V momente sa rozžiaril.
"Nechceš ma s ňou zoznámiť?" spýtal sa.
"Ty chceš poznať Naty?" bola som v šoku.
"No rád by som spoznal ľudí, ktorých máš rada." Och, kadiaľ som chodila, že som ho nestretla už skôr?
"No dobre. Tak, ale mali by sme ísť, lebo za hodinu mi ide vlak."
"V pohode. Za päť minút sme na stanici."
"To pochybujem, ráno to trvalo viac ako polhodinu. A ani neviem, kedy presne mi ide ďalší autobus."
"Veď pôjdeme autom."
"Ty máš auto?"
Pobavene sa zasmial.
"Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, zlatko. A nejako sa premiestňovať musím. Vlka pohybujúceho sa mestom rýchlosťou dvesto kilometrov za hodinu by si asi každý všimol."
"Ja len tak. Počkať. Koľko to máš vlastne rokov, keď už máš vodičák?"
"Devätnásť."
"Aha. A ako dlho už máš devätnásť?"
Znova sa rozosmial nad mojou otázkou.
"Dievča ty ma prekvapuješ. Mám naozaj len devätnásť. Tých ľudských."
Táto odpoveď ma už trochu upokojili. Dobre, že nemá sedemdesiat. To by som radšej skutočný vek nechcela vedieť.
Spoločne sme kráčali na neďaleké parkovisko. Myslela som, že ma na mieste porazí, keď som uvidela jeho auto. Tento chalan rozhodne vie ako ma zaujať. Má čierny Monterey. Na kapote mal orla so slovenským znakom na hrudi. Waw. Takže ešte aj patriot. Už mu len chýba viera v staroslovanských bohov a láska k fantasy knihám Ale aj keby tieto dve kritéria nespĺňal, to nevadí. Už beztak bol u mňa zapísaný ako celoživotný objav. Vlkodlak, metalista, národne uvedomelý a ešte k tomu aj s dobrým vkusom na autá.
Interiér auta bol úžasný. Celý v čiernej. Ako náhle Alan otočil kľúčikom, palubovka sa rozžiarila na zeleno a z rádia zaznela známa huba. Doslova mi padla sánka.

11. kapitola

30. listopadu 2008 v 8:24 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Včera som sa zastavila, že kuknem komentáre a čo nevidím?! Zablúdili sem nejaký nový ľudia. Hneď mi to zdvyhlo náladu a odhdlala som sa niečo napísať, aj keď práve zanedbávam svoje vzdelanie. No čo už. Tak teda čítajte a poprosím vela, vela komentárov =) Ďalšia kapitola bude pravdepodobne v stredu.


Hlavu som mala stále v oblakoch. Neprítomne som nasledovala Mareka po chodbe, až kým sme. nevyšli na nádvorie, kde sa mal konať príhovor riaditeľky, mojej milovanej ropuchy, ako mi Marek stihol povedať. Tá sa postavila pred mikrofón v purpurovej sukni a tmavomodrej blúzke. Aspoň tu nie som jediná hrozne oblečená, táto odo mňa rozhodne odpúta pohľad.
Chvíľu monotónne niečo rozoberala, ako to bolo zvykom aj na základnej škole pri zahájení školského roka. Prestala som ju úplne počúvať a venovala sa len vlastným myšlienkam. Z nich ma vytrhlo až započutie môjho mena.
Práve riaditeľka čítala menoslov všetkých nováčikov, delila nás do menších skupín a priraďovala nám vedúcich. V skupine som bola s ďalšími asi pätnástimi. Vedúca, niečo ako triedna profesorka, nás čakal pri jednom z východov z nádvoria. Celá skupina sa pri nej zhromaždila, rýchlo skontrolovala náš počet a odviedla nás do triedy na prázdnom poschodí.
Ani zďaleka nepripomínala klasickú triedu. Na začiatku bola malá chodbička, kde boli skrinky, ako s amerických filmov, na osobné veci. Ďalej bola miestnosť plná kresiel. Na stene bolo premietacie plátno a kreslá spolu s niekoľkými konferenčnými stolíkmi boli rozmiestnené do polkruhu aby bolo od nich dobre vidieť na plátno. Celú stenu vzadu miestnosti zakrývala obrovská polica s knihami. Dokonca tam bol barový pult a chladnička. Bola som milo prekvapená zariadením miestnosti. Toto predčilo moje najlepšie očakávania.
Všetci sme sa pousádzali do pohodlných kresiel, vedúca sa postavila pred plátno a predniesla pár slov na úvod.
"Budem Vašou vedúcou počas celého výcviku. Moje meno je Labrisa. Od skriniek Vám dám kľúče a môžete si tam odkladať topánky, bundy a aj iné veci nech tu nie je bordel. Vzadu je knižnica, môžete si odtiaľ vziať knihy aj domov, ale nanajvýš na víkend, nie dlhšie. Ohľadom Vašej dochádzky nebudem robiť veľký cirkus, ale nesmiete chýbať viac ako tridsať percent za polrok. Raz za štvrťrok sú skúšky a na konci každého polroka Vás čaká dvojtýždňová prax. Bližšie informácie Vám poviem, keď to bude aktuálne. Začíname každý deň o deviatej a budete tu do jednej, nanajvýš do druhej. No tu sú kľúče od skriniek s číslom, každý si jeden vezme." S tým pristúpila k jednému s konferenčných stolíkov a položila naň košík s kľúčami. Všetci sa na ne vrhli ako supy. Pripomínalo mi to bitku o najlepšie handry počas výpredajov. Musela som sa pousmiať nad tou myšlienkou. Radšej som sa neplietla do tejto bitky, je mi jedno aké číslo budem mať. Vedúca na mojich spolužiakov pozerala tiež pobavene. Ostala mi trinástka. Zdá sa, že všetci sú poverčiví. Vzala som kľúčik a strčila ho do kabelky.
"No myslím, že to je asi na dnes všetko. Uvidíme sa tu zajtra o deviatej. Ešte si zapíšte moje číslo na mobil ak by ste niečo potrebovali." Nadiktovala svoje číslo a s tým nás pustila domov.
Opatrne som vyšla s triedy. Začínala sa v mojich nohách ozývať bolesť spôsobená topánkami a tak som si dávala načas. Na chodbe bola ešte jedna baba z našej skupiny. Otočila sa, zrejme za mojim klopkaním po dlažbe, a trocha spomalila, aby som ju dobehla.
"Ahoj," milo sa mi pozdravila.
"Nemôžeš mi dať číslo vedúcej? Nestihla som ho zapísať, lebo mi trochu štrajkuje mobil."
"Jasne," povedala som, vyhľadala som číslo v zozname a podala jej svoj telefón.
"Díky. Inak ja som Samanta."
"Emma."
Spoločne sme kráčali k východu potichu. Mlčanie prerušila Samanta, keď sme vyšli pred budovu.
"Fíha, pozri na toho týpka," pošepla a kývla hlavou smerom k Alanovi. Takže asi nemám až taký zlý vkus, ako som bola vždy presvedčená.
"Tak trochu ho poznám," pousmiala som sa.
"Takže ten patrí k tebe?" smutne si vzdychla Sam. No vzápätí ju niečo napadlo a znova sa usmiala.
"Nemá náhodou brata?"
"Hm. Neviem, ale veď sa ho spýtam."
"Dobre teda. Tak ja už pôjdem. Uvidíme sa zajtra v škole. Ahoj"
"Jasne. Zajtra ti poviem, čo som zistila. Ahoj."
"Kamoška sa ma bojí?" spýtal sa Alan, keď podišiel ku mne.
"Nemyslím si. Mimochodom, je zvedavá či máš brata."
"Dokonca štyroch. Mohli by sme si dať dvojité rande. Čo ty na to?"
"To znie dobre, ale vyber jej druhého najlepšieho."
"Druhého? A prečo nie toho najlepšieho?"
"Veď so mnou pôjdeš predsa ty," usmiala som sa. Bohovia, veď ja s ním flirtujem! Alan sa len zasmial.
"Dobre teda. No neviem či sa jej niektorý bude páčiť."
"A prečo by sa nemali?" spýtala som sa s úprimnou zvedavosťou.
"Sú ako ja."
"Tiež sú vlkodlaci?" vyhŕklo zo mňa skôr než som si to stihla uvedomiť. Alan v momente zbledol a tvárou mu prebehol zvláštny tieň.

10. kapitola

25. listopadu 2008 v 8:10 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Hádajte, kto sa dnes ulial z vyučka? Spravila som si deň voľna a pridávam vám ďalšiu, ale len takú kratšiu kapitolku. No v najbližšej dobe odo mňa fakt nič nečakajte. Tak teda prajem príjemný kutúrny zážitok. Kapitolka venovaná mojim, pozor teraz už 3 !!! fanynkám: Nymonyrye, Katalyn a najnovšiemu prírastku Aranel. Díky Vám všetkým za komenty. Vy ma posúvate ďalej =)

"Ahojte," povedal obom, no pohľadom zotrval len na mne. Cítila som sa ako sfarbujem do červena.
"Ahoj," odvetili sme s Marekom spoločne, hoci sa tváril akoby ho najradšej na mieste roztrhal v zuboch.
Alan sa naklonil ku mne, vtisol mi letmý bozky na pery a s úsmevom zašepkal:
"Sľúbil som ti, že si ťa nájdem."
"Ale ako ... ?"
"Poviem ti neskôr," nenechal ma dokončiť vetu.
"Teraz by si už mala ísť, aby si nezmeškala hneď v prvý deň." Stále som na neho nechápavo pozerala. Je to nemožné. Avšak ... začínam mať pocit, že on by dokázal čokoľvek. Snáď mi to naozaj neskôr vysvetlí.
No napriek tejto záhade som bola nadšená z jeho prítomnosti. Zodpovedal mi inú otázku, teraz už poznám dôvod, pre ktorý sa mi otvorili oči a začala som na Mareka hľadieť bez ružových okuliarov.
No musela som rozmýšľať nad tým, čo mi Marek o ňom povedal. Chcel si zo mňa vystreliť či ma vystrašiť? Alebo to myslel úplne vážne? Aj keď nepopieram, že vlkodlaci ma vždy fascinovali a začať si vlkodlakom by bolo rozhodne zaujímavé, ale sama neviem, čo všetko by to obnášalo.
Spoločne sme všetci traja kráčali ku veľkej staršej budove, ktorá budila dojem úplne obyčajnej strednej školy. Alan zastal pred hlavným vchodom, naklonil sa ku mne, dal mi ďalší letmý bozk a potichu povedal:
"Počkám ťa tu, zlatko." Pri poslednom slove sa mi zatočil celý svet pred očami. No od radosti. Nebola som schopná odpovede, len som prikývla a vošla do vnútra.

9. kapitola

22. listopadu 2008 v 22:09 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
No ja viem, že som Vás svojich až dvoch fanúšikov zanedbávala v poslednej dobe. Preto dnes pridávam hneď dve 8 aj 9 kapitolu, hoci sa mi totálne nechcelo to písať. Snáď mi to odpustíte. Neviem ci sa mi v priebehu nasledujúceho týždňa podarí niečo pridať -zase tá škola. Tak sa na mňa potom nehnevajte


O čo tomu chalanovi ide? Tak ja už rok po ňom idem a on si len teraz všimne moju maličkosť? Tak to je teda od neho ´milé.´ Vo mne to vrelo zlosťou, no napriek tomu som slušne odzdravila tichým:
"Čau," dúfajúc, že už mi dá pokoj. Ako sa poznám, s najväčšou pravdepodobnosťou sa určite zakoktám.
No dnes mi šťastie asi nepraje. Stále na mňa civel a zdalo sa, že Marek má práve chuť konverzovať. Ako naschvál práve so mnou.
"Ty ideš na Hoperovú," nepýtal sa, konštatoval. Spozornela som. Vie niečo?
"Hmmm," zamrmlala som.
Hodil pohľad do zadnej časti autobusu, stíšil hlas a pokračoval ďalej.
"Ako si to prijala?" nechápavo so na neho chvíľu pozerala, kým mi došlo, čo tým myslel.
"Aha. Myslíš ten prísun nových informácií?" Takmer neznateľne prikývol.
"No myslím, že pomerne rýchlo som sa s tým stotožnila."
"Ja som jej rozbil polovicu kancelárie, kým ma stihli chytiť a upokojiť," uškrnul sa na mňa.
Autobus zrazu zastal a ja som si až teraz všimla, že my dva sme poslední cestujúci a šofér na nás škaredo zazerá do spätného zrkadla. Aj Marekovi to doplo. Vyskočil zo sedadla a ponáhľal sa k dverám. Ja som nasledovala jeho príklad.
Počas tohto krátkeho rozhovoru som si ho vlastne prvý krát mohla obzrieť celkom zblízka bez toho, aby som sa cítila hlúpo keď mi pohľad opätuje. Musela som sa nad sebou zamyslieť. Čo sa mi na ňom vôbec páčilo? Veď je celkom obyčajný, rovnaký ako deväťdesiat deväť percent dnešných teenegerov - krátke nagélované vlasy, jeansy stiahnuté pomaly po kolená a tričko neprimerane svetlých farieb na chalana.
Počkať! Veď podľa toho, čo mi posledných pätnásť minút hovoril, som usúdil, že naše cesty udú rovnakým smerom. Tak prečo, do frasa, nemá predpísanú rovnošatu?
"Nemal by si byť oblečený podľa predpisov?" osopila som sa na neho v okamžiku.
"Prvý školský deň to nie je nutné."
No výborne tak ja sa tu producírujem v topánkach na podpätkoch, aby ma všetci mali za debila hneď v prvý deň.
"Fasa, tak prečo sa sem potom trepem v štekloch?!" Zvláštne sa na mňa zahľadel hnedými očami. Hnedými očami! Hnedými! Kde som mala oči? Ja neznášam na chalanoch hnedé oči! To som teda krava, ja tu za ním behám rok, vôbec nepoznám jeho povahu a ani si neskontrolujem či je vlastne môj typ. Zabila som rok života a vlastne ho ani nechcem.
Kde sa to vo mne berie? Ešte pred mesiacom som ním bola posadnutá a teraz? Naty mala pravdu, že jedného dňa sa mi zlepší zrak. Mala by som viac dať na jej rady, predsa len majú niečo do seba. No čo vo mne vyvolalo ten náhly záblesk zdravého myslenia?
Marek do mňa drgol, čím ma prebral s mojich myšlienok a hlavou kývol smerom k chalanovi, ktorý postával pri zástavke autobusu. Hlavou mi výrylo jediné meno. Alan.
"To je jeden z NICH," zašepkal Marek zvláštne priduseným hlasom.
"Jeden z koho?" nechápala som.
"Vlkodlak."
Srdce mi vynechalo úder a vzápätí začalo byť ako splašené. Môj démon si nás všimol. Usmial sa a vybral sa nám naproti.

8. kapitola

22. listopadu 2008 v 20:23 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Doma som hneď vybehla do izby, zavrela som za sebou dvere a zavolala Naty. Musela som jej hneď všetko podrobne vylíčiť o mojom zážitku v obchode.
"A to si ani nevypýtal číslo?" spýtala sa takmer až zhrozene, keď som skončila svoje rozprávanie.
"Nie, len mi zašepkal, že si ma nájde."
"Bŕŕŕ, desivé."
"To áno, až mi nabehli zimomriavky," povedala som zasnene.
"Len nesnívaj," hneď ma zrušila Naty.
"Nemyslím, že sa ešte stretnete. Radšej na neho nemysli, na svete je kopec iných chlapov."
"Hmmm, asi máš pravdu. Aspoň mám milú spomienku na pekného chalana, ktorý sa tváril akoby mal záujem," povedala som sklesnuto.
"Ale no tak, neber si to tak k srdcu. Budú aj lepší."
Nebudú, tento je najlepší. No túto odpoveď som si nechala len pre seba.

Počas nasledujúcich dní som úplne zabudla na svojho démona. Priveľmi som sa stresovala kvôli začiatku školského roka a nástupu na strednú, aj keď v mojom prípade, to nebola školu, čoho som sa bála. Posledné prázdninové dni sa prehupli do septembra. Ani som si to poriadne nestihla uvedomiť a už som sedela vo vlaku do Bratislavy spolu s Naty.
Obe sme boli výnimočne mĺkve. Aj Natália, ktorej bolo zvyčajne všetko jedno, mala hrozné nervy z nadchádzajúceho dňa. No čo ja? Kým ona má zabezpečenú pokojnú budúcnosť a po skončení školy bude na vysokej alebo si váľať šunky v dobre platenom zamestnaní, ja budem naháňať všetkých predátorov v okolí. Načo som sa to len dala nahovoriť? Sama som si na vine. Tak dlho som snívala o vlkodlakoch, až kým sa mi to nesplnilo.
Cesta ubehla rýchlo. Zdalo sa mi, že ubehlo sotva pár minút odkedy sme nastúpili, a už aj sme boli v Blave.
Vystúpili sme na hlavnej stanici a prešli sme k zástavke mestskej hromadnej dopravy. Natália mi poukazovala spoje, ktoré idú mojim smerom, keďže ona sa v meste vyzná.
Dohodli sme sa, že sa neskôr stretneme v jednej z kaviarní neďaleko vlakovej stanice.
Bus mi išiel o pár minút skôr ako ten Natáliin. Nastúpila som dnu s malou dušičkou.
Pomaly sme sa terigali cez mesto. Autobus sa postupne vyprázdňovala ako sa blížil k cieľu mojej cesty. Okrem mňa tam ostalo už len pár ľudí.
Niekoľko sedadiel predo mnou sedel Marek, môj veľký idol počas posledného roka. Žeby aj on smeroval tam, kde ja? Túto myšlienku som však okamžite zavrhla. Jeho som si vedela predstaviť na akomkoľvek poste, v akejkoľvek funkcii, ale aby sa zapájal do udržiavania mieru medzi upírmi a vlkodlakmi? Zábavná predstava. On je na to príliš ... no neviem. To by proste nebol on.
Znenazdajky sa otočil dozadu a očami rýchlo prebehol zvyšných cestujúcich až sa jeho pohľad zastavil na mne. Trošku sa pousmial a potom...
"Ahoj."

Bozk

22. listopadu 2008 v 15:38 | Šialená spisovateľka |  Výjavy z Ratkovej
Mila "Pila" sedela v krčme. Hlavu mala podopretú rukou a neprítomný pohľad upierala na okno smerujúce do temnej uličky vedľa hostinca. Evidentne sa už nachádzala v druhom stave, v delíriu. Zrazu sa s treskom otvorili dvere a do vnútra vrazil starý Igor Daniš značne posmelený domácou slivkou. Kalným pohľadom rýchlo prebehol cigaretovým dymom začmudenú miestnosť a zvrieskol:
"Nečakali ste ma vy svine, čo?!"Vedľa neho postával hrozivo vyzerajúci nemecký ovčiak, Golem. Ako náhle si Mila všimla nových návštevníkov v krčme, očičká sa jej rozžiarili. Mila, všeobecne známa svojimi mierne zoofilnými sklonmi, už aj vyťahovala z vrecka ulepený cukrík a začala lákať svoju práve vyhliadnutú obeť.
"Poď sem, havo. Ty si taký pekný psíček." Golem na ňu hodil jediný pohľad plný utrpenia, stiahol chvost a s vystrašeným kňučaním sa utiahol skryť za svojho majiteľa.
No Mila sa nechala len tak ľahko odradiť prvotným neúspechom. Pomaly sa postavila zo stoličky a potácavým krokom sa opatrne presúvala k vystrašenému zvieraťu. V očiach jej žiaril lesk predátora a na tvári sa jej rozšíril úsmev, ktorým by vyľakala aj profesionálneho psychopata.
Tento raz pred ňou necúvol len pes, ale aj jeho majiteľ. Obaja si uvedomovali blížiace sa nebezpečenstvo. Igor potichu prehovoril a v jeho hlase jasne zaznieval strach:
"Neradím ti ísť bližšie, Mila. Od vášho posledného stretnutia je nejaký agresívny." Snažil sa ju vydesiť, no ona nedbala na jeho slová ani na vrčanie nervózneho psa. Jemne, no pevne, chytila vlčiakovu hlavu do rúk.
"Dám ti pišťok (v ratkovskom nárečí: pišťok=bozk)," vyhlásila s oduševnením a nebezpečne priblížila pery na psiu papuľu. Pes skučal, trhal sa, no nevedel sa vyšmyknúť z jej zovretia. V krčme všetci návštevníci razom zmĺkli a napäto sledovali situáciu.
Hodnú chvíľu trvalo, kým sa Mila od svojej obete odlepila. Ešte stále mala pery našpúlené, akoby sa chystala niekoho pobozkať, čo malo za následok vystrašenie celej (nielen mužskej) populácie v miestnosti. Hodila posledný pohľad na svojho milého a pokojne odišla.


Po záverečnej o niekoľko hodín neskôr.
Majiteľkina dcéra, mladá Faklová, upratovala hostinec. Práve chcela vziať na lopatku kôpku bordelu, ktorú práve pozametala, keď medzi sklom a cigaretovými ohorkami zazrela NIEČO. Zohla sa, aby zobrala červený kúsok ... kúsok niečoho. Bolo to mazľavé, zapáchalo po alkohole a celé krvavé. No tento večer sa v krčme nestrhla žiadna rúbačka, netušila ako sa sem kúsok niekoho mohol dostať. Pre istotu ho dala do vrecka s tým, že ho doma uskladní v mrazničke. Čo ak to niekomu bude po vytriezvení ráno chýbať? Pozhasínala svetlá, zamkla hlavý vchod a už sa chystala odísť, keď zrazu niekto začal nástojčivo lomcovať dverami. Pred dverami postával, Milin Pilin manžel, Ivuško, ktorý bol zjavne dosť naštvaný.
"Miluška si včera v krčme niečo zabudla," povedal vyčítavo.
"Musíš jej to vrátiť, celý čas má otrčenú papuľu akoby ma chcela bozkávať! Ďalej to takto nepôjde! Kde si nechala ten kúsok gamby?!"


Táto udalosť sa naozaj stala, len ja som ju opísala po svojom. Mila nie je známa zoofilnými sklonmi a bola opitá v čase, keď preukazovala dotyčnému psovi náklonnosť. Krčmárka tam bola úplne iná, konkrétnu osobu nepoznám, využila som prvé meno, ktoré ma napadlo. Ivuško neprišiel hľadať do krčmi kúsky svojej manželky. No ale jedno je isté, odkedy Mila prišla o gambu, všetci sa jej vyhýbajú bo to fakt vyzerá, že má chuť ľudom dávať PIŠŤOK.

Niečo na úvod

22. listopadu 2008 v 15:31 | Šialená spisovateľka |  Výjavy z Ratkovej
Výjavy z Ratkovej je môj nový projekt. Nejde o žiadne veľdielo, skôr to píšem len pre svoje vlastné potešenie. Ak ste čítali poviedky o Jakubovi Vandrovcovi od poľského spisovateľa Andreja Pilipiuka, bude Vám to pripadať len ako slabý čajový odvar.
Výjavy z Ratkovej je (alebo skôr bude) súbor úsmevných situácií, z ktorých sa niektoré naozaj stali. Opisované príbehy som vložila do života jedinej osoby, hrdej reprezentantky Ratkovej, Mily Pily. Prvý krát som sa pokúsila o takú drobnú paródiu, lebo aj tento žáner patrí k mojim srdcovkám. Dúfam, že sa Vám to bude páčiť (a ak aj nie), v každom prípade Vás žiadam o KOMENTÁRE. Fakt je to môj prvý pokus s tejto oblasti a rada by som vedela, čo si o tom myslíte.

7. kapitola

6. listopadu 2008 v 15:55 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
"Mala by si si ich vyskúšať," povedal takmer nečujne. Pozrela som na neho, celkom omámená jeho hlasom. Nie anjelským, ale desivým hlasom temného démona. A predsa tak krásnym a sladkým.
Bez jediného slova som vzala šaty do kabínky, ani som sa na nezamýšľala nad tým, čo práve robím. Až keď som zápasila so šnurovaním na korzete, som si začínala uvedomovať skutočnosť, že som na slovo poslúchla chlap! Ja nemôžem byť v poriadku.
No stálo to za to. Nikdy v živote som nebola tak spokojná s tým, čo mi príroda nadelila ako teraz. Aj keď som bola pyšná na svoje miery, teraz to bolo ešte lepšie.
Vyšla som s kabínky. Netrúfala som si ani dúfať, že by tam ešte na mňa čakal. No bol tam. Stál opretý oproti kabínky a premeriaval si ma očami. Pred jeho rontgenovým pohľadom som sa cítila celá nesvoja.
"Svedčí ti to," usmial sa.
"Hm," len som zamrmrala miesto odpovede.
"Deje sa niečo," začal sa zaujímať.
"No nie som zvyknutá navliekať sa do korzetu, keď ma o to požiada cudzí chlap," priznala som.
"Aha, takže je to len tým?" podal mi ruku.
"Tak teda, ja som Alan." Opatrne som mu podavala moju roku, obávajúc sa, aby sa táto chvíľa nerozplynula, keď sa ho dotknem.
"Emma."
Okamžite si ma pritiahol bližšie a na každé líce mi vtisol letmý bozk. OH, BOHOVIA!
"Teraz už nie som cudzí," usmial sa na mňa spokojne, ukazajúc mi dokonale biele zuby.
"Emma?" vyšiel spoza regálov ocino.
"Ach, tie šaty sú skvelé. Chceš ich?" spýtal sa premeriavajúc si ma.
"No, sú celkom pekné," odvetila som.
"No tak ich prines ku pokladni, počkám ťa tam. Mali by sme už ísť."
Prikívla som.
"Už musím," preniesla som nešťastne a pozrela na mAlana. Snáď by si si mohol vypýtať aspoň čislo, nie? Akoby pochopil môj prosebný pohľad, jemne sa usmial. Naklonil sa ku mne a jeho horúci dych ma pošteklil na krku.
"Ja si ťa nájdem," zašepkal, pokojne sa otočil a odišiel. Zostala som tam stáť v nemom úžase pár minút, kým mi doplo, že tatino ma vyčkáva pri pokladni.

Takto si predstavujem Alana: