11. kapitola

30. listopadu 2008 v 8:24 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Včera som sa zastavila, že kuknem komentáre a čo nevidím?! Zablúdili sem nejaký nový ľudia. Hneď mi to zdvyhlo náladu a odhdlala som sa niečo napísať, aj keď práve zanedbávam svoje vzdelanie. No čo už. Tak teda čítajte a poprosím vela, vela komentárov =) Ďalšia kapitola bude pravdepodobne v stredu.


Hlavu som mala stále v oblakoch. Neprítomne som nasledovala Mareka po chodbe, až kým sme. nevyšli na nádvorie, kde sa mal konať príhovor riaditeľky, mojej milovanej ropuchy, ako mi Marek stihol povedať. Tá sa postavila pred mikrofón v purpurovej sukni a tmavomodrej blúzke. Aspoň tu nie som jediná hrozne oblečená, táto odo mňa rozhodne odpúta pohľad.
Chvíľu monotónne niečo rozoberala, ako to bolo zvykom aj na základnej škole pri zahájení školského roka. Prestala som ju úplne počúvať a venovala sa len vlastným myšlienkam. Z nich ma vytrhlo až započutie môjho mena.
Práve riaditeľka čítala menoslov všetkých nováčikov, delila nás do menších skupín a priraďovala nám vedúcich. V skupine som bola s ďalšími asi pätnástimi. Vedúca, niečo ako triedna profesorka, nás čakal pri jednom z východov z nádvoria. Celá skupina sa pri nej zhromaždila, rýchlo skontrolovala náš počet a odviedla nás do triedy na prázdnom poschodí.
Ani zďaleka nepripomínala klasickú triedu. Na začiatku bola malá chodbička, kde boli skrinky, ako s amerických filmov, na osobné veci. Ďalej bola miestnosť plná kresiel. Na stene bolo premietacie plátno a kreslá spolu s niekoľkými konferenčnými stolíkmi boli rozmiestnené do polkruhu aby bolo od nich dobre vidieť na plátno. Celú stenu vzadu miestnosti zakrývala obrovská polica s knihami. Dokonca tam bol barový pult a chladnička. Bola som milo prekvapená zariadením miestnosti. Toto predčilo moje najlepšie očakávania.
Všetci sme sa pousádzali do pohodlných kresiel, vedúca sa postavila pred plátno a predniesla pár slov na úvod.
"Budem Vašou vedúcou počas celého výcviku. Moje meno je Labrisa. Od skriniek Vám dám kľúče a môžete si tam odkladať topánky, bundy a aj iné veci nech tu nie je bordel. Vzadu je knižnica, môžete si odtiaľ vziať knihy aj domov, ale nanajvýš na víkend, nie dlhšie. Ohľadom Vašej dochádzky nebudem robiť veľký cirkus, ale nesmiete chýbať viac ako tridsať percent za polrok. Raz za štvrťrok sú skúšky a na konci každého polroka Vás čaká dvojtýždňová prax. Bližšie informácie Vám poviem, keď to bude aktuálne. Začíname každý deň o deviatej a budete tu do jednej, nanajvýš do druhej. No tu sú kľúče od skriniek s číslom, každý si jeden vezme." S tým pristúpila k jednému s konferenčných stolíkov a položila naň košík s kľúčami. Všetci sa na ne vrhli ako supy. Pripomínalo mi to bitku o najlepšie handry počas výpredajov. Musela som sa pousmiať nad tou myšlienkou. Radšej som sa neplietla do tejto bitky, je mi jedno aké číslo budem mať. Vedúca na mojich spolužiakov pozerala tiež pobavene. Ostala mi trinástka. Zdá sa, že všetci sú poverčiví. Vzala som kľúčik a strčila ho do kabelky.
"No myslím, že to je asi na dnes všetko. Uvidíme sa tu zajtra o deviatej. Ešte si zapíšte moje číslo na mobil ak by ste niečo potrebovali." Nadiktovala svoje číslo a s tým nás pustila domov.
Opatrne som vyšla s triedy. Začínala sa v mojich nohách ozývať bolesť spôsobená topánkami a tak som si dávala načas. Na chodbe bola ešte jedna baba z našej skupiny. Otočila sa, zrejme za mojim klopkaním po dlažbe, a trocha spomalila, aby som ju dobehla.
"Ahoj," milo sa mi pozdravila.
"Nemôžeš mi dať číslo vedúcej? Nestihla som ho zapísať, lebo mi trochu štrajkuje mobil."
"Jasne," povedala som, vyhľadala som číslo v zozname a podala jej svoj telefón.
"Díky. Inak ja som Samanta."
"Emma."
Spoločne sme kráčali k východu potichu. Mlčanie prerušila Samanta, keď sme vyšli pred budovu.
"Fíha, pozri na toho týpka," pošepla a kývla hlavou smerom k Alanovi. Takže asi nemám až taký zlý vkus, ako som bola vždy presvedčená.
"Tak trochu ho poznám," pousmiala som sa.
"Takže ten patrí k tebe?" smutne si vzdychla Sam. No vzápätí ju niečo napadlo a znova sa usmiala.
"Nemá náhodou brata?"
"Hm. Neviem, ale veď sa ho spýtam."
"Dobre teda. Tak ja už pôjdem. Uvidíme sa zajtra v škole. Ahoj"
"Jasne. Zajtra ti poviem, čo som zistila. Ahoj."
"Kamoška sa ma bojí?" spýtal sa Alan, keď podišiel ku mne.
"Nemyslím si. Mimochodom, je zvedavá či máš brata."
"Dokonca štyroch. Mohli by sme si dať dvojité rande. Čo ty na to?"
"To znie dobre, ale vyber jej druhého najlepšieho."
"Druhého? A prečo nie toho najlepšieho?"
"Veď so mnou pôjdeš predsa ty," usmiala som sa. Bohovia, veď ja s ním flirtujem! Alan sa len zasmial.
"Dobre teda. No neviem či sa jej niektorý bude páčiť."
"A prečo by sa nemali?" spýtala som sa s úprimnou zvedavosťou.
"Sú ako ja."
"Tiež sú vlkodlaci?" vyhŕklo zo mňa skôr než som si to stihla uvedomiť. Alan v momente zbledol a tvárou mu prebehol zvláštny tieň.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Aranel van de´Corvin Aranel van de´Corvin | Web | 30. listopadu 2008 v 12:34 | Reagovat

Supeeer!!! Honem další =o) je to zajímavý...

2 Aranel van de´Corvin Aranel van de´Corvin | Web | 30. listopadu 2008 v 14:37 | Reagovat

přidej ještě něco dneska pls  =o)

3 katalyn katalyn | Web | 30. listopadu 2008 v 19:50 | Reagovat

ajaj...zase v nejlepším konec...vrr

4 capepeidy capepeidy | Web | 23. prosince 2008 v 22:38 | Reagovat

hm ze zvlastny tien pch jasne keby len to mu prebohlo tvarou ale mrte  sa mi paci ked pouzijes to slovko ze BOHOVIA to je naj tusim som si to tu oblubila :)

5 Alcarin Alcarin | 2. ledna 2009 v 12:13 | Reagovat

Ou. To sa vazne tak prekecla :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.