8. kapitola

22. listopadu 2008 v 20:23 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Doma som hneď vybehla do izby, zavrela som za sebou dvere a zavolala Naty. Musela som jej hneď všetko podrobne vylíčiť o mojom zážitku v obchode.
"A to si ani nevypýtal číslo?" spýtala sa takmer až zhrozene, keď som skončila svoje rozprávanie.
"Nie, len mi zašepkal, že si ma nájde."
"Bŕŕŕ, desivé."
"To áno, až mi nabehli zimomriavky," povedala som zasnene.
"Len nesnívaj," hneď ma zrušila Naty.
"Nemyslím, že sa ešte stretnete. Radšej na neho nemysli, na svete je kopec iných chlapov."
"Hmmm, asi máš pravdu. Aspoň mám milú spomienku na pekného chalana, ktorý sa tváril akoby mal záujem," povedala som sklesnuto.
"Ale no tak, neber si to tak k srdcu. Budú aj lepší."
Nebudú, tento je najlepší. No túto odpoveď som si nechala len pre seba.

Počas nasledujúcich dní som úplne zabudla na svojho démona. Priveľmi som sa stresovala kvôli začiatku školského roka a nástupu na strednú, aj keď v mojom prípade, to nebola školu, čoho som sa bála. Posledné prázdninové dni sa prehupli do septembra. Ani som si to poriadne nestihla uvedomiť a už som sedela vo vlaku do Bratislavy spolu s Naty.
Obe sme boli výnimočne mĺkve. Aj Natália, ktorej bolo zvyčajne všetko jedno, mala hrozné nervy z nadchádzajúceho dňa. No čo ja? Kým ona má zabezpečenú pokojnú budúcnosť a po skončení školy bude na vysokej alebo si váľať šunky v dobre platenom zamestnaní, ja budem naháňať všetkých predátorov v okolí. Načo som sa to len dala nahovoriť? Sama som si na vine. Tak dlho som snívala o vlkodlakoch, až kým sa mi to nesplnilo.
Cesta ubehla rýchlo. Zdalo sa mi, že ubehlo sotva pár minút odkedy sme nastúpili, a už aj sme boli v Blave.
Vystúpili sme na hlavnej stanici a prešli sme k zástavke mestskej hromadnej dopravy. Natália mi poukazovala spoje, ktoré idú mojim smerom, keďže ona sa v meste vyzná.
Dohodli sme sa, že sa neskôr stretneme v jednej z kaviarní neďaleko vlakovej stanice.
Bus mi išiel o pár minút skôr ako ten Natáliin. Nastúpila som dnu s malou dušičkou.
Pomaly sme sa terigali cez mesto. Autobus sa postupne vyprázdňovala ako sa blížil k cieľu mojej cesty. Okrem mňa tam ostalo už len pár ľudí.
Niekoľko sedadiel predo mnou sedel Marek, môj veľký idol počas posledného roka. Žeby aj on smeroval tam, kde ja? Túto myšlienku som však okamžite zavrhla. Jeho som si vedela predstaviť na akomkoľvek poste, v akejkoľvek funkcii, ale aby sa zapájal do udržiavania mieru medzi upírmi a vlkodlakmi? Zábavná predstava. On je na to príliš ... no neviem. To by proste nebol on.
Znenazdajky sa otočil dozadu a očami rýchlo prebehol zvyšných cestujúcich až sa jeho pohľad zastavil na mne. Trošku sa pousmial a potom...
"Ahoj."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 capepeidy capepeidy | Web | 23. prosince 2008 v 22:17 | Reagovat

jaj chlapec sa nezda:D a zas ta blava zobrala cely dojem a mas tam nejake preklepy inac pohodicka az na blavu

2 kevin kevin | 18. ledna 2009 v 13:20 | Reagovat

trapas.... daco hrozne.... :-!:-!

3 Raduš Raduš | E-mail | Web | 6. března 2011 v 15:30 | Reagovat

[2]: hm... to bolo trapne vies? podla mna je to fakt super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.