Prosinec 2008

V plamenech pekelných hořím

31. prosince 2008 v 17:18 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Ve tvých očích se slzi tvoří,
Zatím co mé tělo na hranici hoří
Nechal´s upálit dívku nevinnou,
Co nechtěla se stát otrokiní tvou
Před očami budeš mou skázu mít
Do smrti, kým ty sám budeš žít

Posledné slová rty mé pošepnou
Aby zaniklo ticho pod černo oblohou
"Chci vedět, zda jsem první a či poslení
co umírá pro tvou mysl rozmarní"
A ty zběsile křičíš další klamstva svá:
"Nenaslouchejte! Je to dcera Ďáblova!"

Proklínám jméno tvé, proklínám tisíc krát
Nechť navždy bude se ti o tomhle zdát
Pro tenhle okamžik smrti mé,
Ať tvé telo už víc krát neusne

Oheň celé mé tělo pálí
A mysl se někam vzdálí
Vidím věci, co před lety se stáli
Okamžite ukřité někde v dáli

Teď na ten den často spomínám
Jak prvne si přišel k nám
Temkrát kdybych se na tebe usmála
A bez otálení tvé ponuky přijala
Jak by to byol teď?
Změnil by se snad celej svět?

Místo toho ja křikla: "Ne
Po tvé duši mé srdce neprahne!"
A pad hned strachem jsem ucoula,
Když tvář tvá hněvem se skřivila
"Jedného dne budeš litovat svoje slova
prijedeš prosiť abych nabýdl se ti znova"

Teď snad měl přijít ten den?
No já ti nesplním tvůj sen!
"Ponuký tvé si doteď nevážím
Radši se v plamenech usmažím!
Já nemám hříchu, jenž bych mohla litovat
To duše tvá bude se Bohu muset spovídat"

Tvá tvář slzama se smáčí
A velká bolest v ní se zračí
Duše má už tělo opuští
Když tvůj hlas zapiští:
"Zastavte někdo tuhle popravu
To já měl být kratší o hlavu!"

Tyhle slova už hříchy tvé nesmažou
A ani krev, jenž se ti skví na rukou
Pro mně teď přišel anděl s černými křídli
Abych s ním odešla, abychom spolu vzlétli

25. kapitola

31. prosince 2008 v 17:13 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Osprchovala som sa, zaliezla do postele a napísala Alanovi SMS:

V piatok to plati. Len oco ta chce spoznat. Este sa spytam bab, ako doma pochodili. Dobru nocku, moj krasny metalista.

Odpoveď mi prišla v zápätí:

Rad sa s nim zoznamim. Povedz len cas, my mozeme kedykolvek. Prajem ti sladke sny o mne, bambulka.

Čítala som tú odpoveď snáď tisíckrát, kým sa mi podarilo konečne zaspať.


Nasledujúce dva dni sa neskutočne vliekli. Konečne prišiel deň "D", piatok. Prvý krát v živote som vyhádzala polovicu skrine, aby som si napokon aj tak obliekla to, čo vždy. Jeansy, čierny top a tenisky. Presne o štvrtej už Alan zazvonil pri bránke. Zbesilo som zbehla dole a zakričala, že ja pôjdem otvoriť.

Vybehla som za bránu a za pätami mi upaľoval pes, dúfajúc, že si mi vyšmykne a zase ponaháňa všetkých susedov. Len tak-tak som mu zavrela bránu pred nosom a vydýchla som si.

Alan bol opretý o svoje auto a spokojne sa na mňa usmieval. Okamžite som sa na neho vrhla a objala ho. Tak neskutočne mi chýbal.

"Poď dovnútra. Ocino ťa už netrpezlivo očakáva."

Otvorila som a Forcy, ktorý sa do teraz zúrivo vrhal na bránu, ako náhle zbadal Alana s kňučaním sa utiekol niekam skryť. Spýtavo som pozrela na môjho sladkého vlkodlaka.

"Nemajú nás veľmi v láske."

"Aha, už som o tom čosi čítala."

Zaviedla som ho ku dverám, chvíľu som otáľala či je to predsa len dobrý nápad.

"Dávaj si pozor, čo všetko povieš, lebo má zbrojný pas. Len dúfam, že si nepriestrelný," usmiala som sa silene. Som zvedavá ako to dopadne.

"Som, teda pokiaľ nemá strieborné guľky," žartoval Alan, aby ma upokjil.

"Nepovedz mu kto si, nepochopí to," zašepla som a konečne som sa odhodlala otvoriť vchodové dvere.

Diplom

31. prosince 2008 v 17:05 | Šialená spisovateľka |  Blog a ...

24. kapitola

28. prosince 2008 v 18:21 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ja viem, že to dlho trvalo. Mala som toho veľa posledne. A vôbec netuším, kedy bude ďalšia. Nehnevajte sa na mňa.

Salome

21. prosince 2008 v 21:43 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Po dlhej dobe, znova som zložila báseň. A som na ňu viac hrdá ako na ktorúkoľvek predtým. Je v češtine tak ma poriadne zbuzerujte za pravopis! No a poprosím fakt veľa komentárov.

Tancuji uprostřed plného sálu
Nebe je pokryto kousky křišťálu
Úsměvy sladké rozdávam na počkání
Ač není to od srdce upřímné přání
Tancuji po radost či snad pro bolest?
V myšlenkách ukrývám ukrutnou lest

Sálem se rozeníva potlesk nadšenců
Tváře mám pokryté kousky ruměnců
neslyším hudby ozvěnu
Kráčím ke králi pro svoji odměnu
Za zády stojí matka má
Šeptá mi slova ohavná

A v uších zní králův hlas:
"Vyber si dcero má z tisíce krás
Ješte dnes splním přání jediné
Cokoliv, co si tvé srdce umane"
Co delat? Poslechnout srdce své
Aneb dotěrné prosby matky mé?

Rty vykřiknou přání
Hoc srdce se tomu brání
"Na stříbrném podnosu chci mít
Hlavu muže, jehož si nechal uvěznit"

Císarův zrak se zahalil, je kalný
Teď už nemohu změniť své přání
"Chtěla´s to, budeš to mít
Křtitele dejte popravit!"

Dvorem se ozýva příšerné vytí
Tak takhle končí lidské bytí
Sluhové ke mně pomalu kráčí
Pohled můj slzami se smáčí

K nohám stříbrný talíř kladou
Duša má zahaluje se kletbou
Vyslyš Bože úpěnlivé motlitby mé
"Tohle jsem vážně nechtěla, to ne!"

Niečo na vysvetlenie

21. prosince 2008 v 11:28 | Šialená spisovateľka |  Listy, ktoré nebudú nikdy odoslané

Len teraz som si všimla, že som sem akosi nenapísala nič na objasnenie tejto rubriky.

Ide o to, že keď mám zlú náladu alebo ma niekto dobre naštve, píšem "imaginárne" listy dotyčnej osobe. Listy neodoasielam, ale uľaví sa mi tým na duši. Takže, keď tu nájdete nový prírastoch, rozhodne do mňa nerýpte. Môžem byť veľmi násilná =)

Polovicu s nich asi veľmi nepochopíte, museli by ste ma na to poznať osobne, ale možno Vás aspoň pobavia alebo inšpirujú tiež si takýmto spôsobom uľaviť. Je to lepšie ako ziapanie na niekoho a potom sa ofučať a nerozrávať sa.


Mamička moja najdrahšia

21. prosince 2008 v 11:23 | Šialená spisovateľka |  Listy, ktoré nebudú nikdy odoslané
Tento list som napísala minulý rok. Nejako sa mi dostal do rúk pri upratovaní. Ten, kto nepozná môj "výnimočný vzťah" s mojom matkou, nemôže pochopiť obsah.

23. kapitola

21. prosince 2008 v 11:20 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
No dočasne som problém s počítačom vyriešila =) A keďže dnes je významný deň - zimný slnovrat. Pri príležitosti osláv narodenia Koliadu (boh-Slnko) Vám pridávam ďalšiu kapitolu. Dnes mám výnimočne dobrú náladu =)
A očakávam veľa komentárov!

Nový objav

20. prosince 2008 v 14:00 | Šialená spisovateľka |  Blog a ...

Včera si tak blúdim na blogoch a čo nenájdem?! Blog jedného CHALANA, čo píše básničky. A nie len hociaké. Ja s jeho básní nemôžem a to osobne moc básne nemusím (len tie, čo napísal Francois Villon). No tak určite pozrite túto stránku Aflippy. Mne osobne sa páčila hlavne báseň Peklo - Smrti stín. Stojí za prečítanie, rovnkao ako aj iné jeho básne. Tak sa tam určite mrknite =)


22. kapitola

16. prosince 2008 v 16:25 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Len taká kratšia. Nehnevajte sa na mňa, ale mám kus problémy s compom. Tak neviem kedy bude ďalšia.

Srdiečko od Marti

16. prosince 2008 v 16:21 | Šialená spisovateľka |  Blog a ...
http://i11.photobucket.com/albums/a168/evelynregly/msn/heart.gif

21. kapitola

13. prosince 2008 v 13:40 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ďalšia by mala byť v pondelok. Nie je čas, tak sa na mňa nehnevajte

20. kapitola

11. prosince 2008 v 19:05 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
No tak dnes pridávam rovno dve, lebo zajtra dôjdem zo školy dosť neskoro a v sobotu nebude čas na písanie. Tak Vám prajem príjemné čítanie a chcem vela komentárov!

19. kapitola

11. prosince 2008 v 18:47 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
"Nemám balkón."
"Ah, tak toto mi teda nevyšlo."
"Ale mám strašné okno, ak sa budeš aj nabudúce nudiť," usmiala som sa a provokujúcu žmrkla. Asi som to prehnala, lebo Alan sa začal červenať. Nikdy som nevidela chalana, ktorý by sa začervenal. Je to také milé. Prečo sa nečervená častejšie?

18. kapitola

9. prosince 2008 v 19:13 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Tak teda pridávam ďalšiu. Kapitola venovaná Kerstin, ktorá ma upozornila na chýbajúcu 13. kapitolu (kapitola tu síce bola, ale nie v rubrike "Carpe jugulum", takže pre človeka, ktorý sem zablúdi po prvý raz to musí byť mätúce) túto chybu som okamžite napravila a moc sa ospravedlňujem všetkým, čo to čítajú. Ešte raz díky Kerstin.
Videl môj zhrozený výraz a rýchlo sa ponáhľal s odpoveďou.
"Ľudí už nelovíme, ale pred stovkami to bolo bežné. Človek bol lovenou zverou." Zdalo sa, že jemu samému je to proti srsti. S kamennou tvárou zvieral volant až mu obeleli hánky.
Ja sama som nikdy neverila, že vlkodlaci sú tí zlí. Pre mňa predstavovali milučkých domácich maznáčikov, ktorým sa krivdí. Verila som, že práve upíri sú tie pijavice. A Alan mi takto pokazil moju celoživotnú predstavu o nich. Čo mi povie teraz? Že upíry sú snáď tí ľudomilovia? Že práve oni nás ochraňovali pred vlkodlačími pazúrmi? Musím to vedieť.
"A čo upíry?" spýtala som sa s obavou, ktorá sa aj odzrkadlila na mojom hlase.
"Boli našimi pánmi. Oni usporiadávali veľkolepé hony. Dali nám chlieb a hry a my sme boli spokojní. Keď však vypukla vzbura, Nakon povedal svojim nasledovníkom, že ľudí jesť odmieta. Vraj sa tým stáva rovnakým netvorom, akým sú upíry. Všetci, ktorí sa k nemu pridávali museli odprisahať, že budú ľudí chrániť. A urobil veľmi dobre, keď sa vzdal krvi, hoci vtedy to ešte nik netušil. Obyčajné jedlo, to pre smrteľníkov, ich robilo silnejšími ako neskôr zistili." Takže predsa len som mala pravdu.
"A upíry, keď to zistili, prečo tiež nevyskúšali ľudskú stravu?"
"Vyskúšali, ale až o niekoľko storočí neskôr. My sme ich dávno predbehli vo vývoji. Vďaka tomu, že sme sa vzdali krvi, sme sa stali aj kultivovanejšími. Naučili sme sa ovládať svoje premeny a objavili sme schopnosť aj vnucovať myšlienky. Upíry začali dosť neskoro, v čase keď už sme mali víťazstvo na dosah."
"Ako dokážu prežiť bez krvi?"
"Nijako. Keď nepijú krv, starnú."
"Stávajú sa smrteľnými?"
"Nie tak celkom. Starnú ako obyčajní ľudia, ale nemôžeš zase tak ľahko zabiť. Keď pijú krv spomaľuje to starnutie."
"A vlkodlaci?"
"Nepotrebujeme krv na večnú mladosť. Kým sme premenení, nestarneme."
"Sľúbil si mi, že mi to niekedy ukážeš," povedala som mu s náznakom výčitky v hlase. On sa len zasmial. Bohovia, ako ja milujem jeho smiech.
"Máš v piatok večer čas?"
"Jasne," horlivo som prikývla.
"Prídem ťa pozrieť, vybehneme niekam do lesa a ukážem ti to."
"Napíšem ti adresu a nakreslím mapku, aby si nemal dôvod sa vyhovárať, že si ten zapadákov nenašiel."
"Viem, kde bývaš. Včera som ťa bol predsa odprevadiť na vlak a večer som si zašiel pozrieť dedinu, aby som v prípade núdze nezablúdil." Prekvapene som sa na neho zahľadela. Chlapče ty sa musíš doma riadne nudiť, keď nemáš nič lepšie na práci, len sa vyvážať v aute.
"To nemáš doma nič lepšie na robote?"
"Azda vieš o nejakej lepšej práci ako liezť na tvoj balkón a sledovať ťa?" vyškieral sa na mňa pobavene.

17. kapitola

7. prosince 2008 v 18:33 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
No tak dnes je to už druhá kapitola. Len si na to priveľmi nezvykajte =) Prajem príjemné čítanie. A chcem komentáre!

"Vtedy, keď sme sa stretli prvýkrát, nevedel som kto si, vedel som len, kde ťa mám hľadať. Súvisí to s prekliatymi rodmi. Keď naši predkovia z Vás urobili ochrancov mieru, podpísali zmluvu. Znelo v nej, že sa vo Váš prospech vzdávajú svojej moci. Kódex bol podpísaný krvou najstarších upírov a vlkodlakov a má dosah aj na iných, ktorých stvoria. Moje schopnosti na teba nefungovali. Nevedel som, či už vieš o tom, kým si a ani som to nechcel rozoberať pred tvojím otcom. Vedel som len, že kde ťa nájdem druhého septembra."
"Aké schopnosti máte?"
"Vlkodlaci môžu čítať ľudské myšlienky, niektorí z nás, predovšetkým tí starší ich dokážu aj poupraviť. Upíry zase môžu nejakým spôsobom dostať človeka do nejakého tranzu, neviem presne ako to funguje."
"Takže si nemohol čítať moje myšlienky, domyslel si si, že som s priekliateho rodu a prišiel si si pokecať pred školu, lebo si vedel, že tam budem," zhodnotila som to v skratke.
"No aj tak sa to dá povedať."
"Akým spôsobom čítaš myšlienky? Dokážeš čítať myšlienky aj upírom?" začala som v okamžiku vyzvedať. Všetko na ňom ma neskutočne fascinovalo. Tak veľmi som túžila vedieť všetko. Všetky podrobnosti. Roky som hľadala informácie v knihách či na internete a nič. A teraz sa vyvážam v aute s hmatateľným dôkazom, že existuje aj niečo viac. Alan sa len spokojne usmieval. Zjavne ho môj záujem tešil.
"Každý vlkodlak automaticky od prvej premeny získava schopnosť čítať myšlienky. Len sa s ňou musí naučiť pracovať. U každého rodu je to iné. Náš rod počuje niečo ako hlasy, ale dajú sa úplne vypnúť, keď sa to naučíme ovládať. Upírom na nešťastie nevieme myšlienky čítať, ale zase ani oni nás nemôžu hypnotizovať.
"No a čo iné rody? Ako to robia oni?"
"To neviem. Nepoznám veľa vlkodlakov z iných rodov. A nezvykneme to nejako podrobne rozoberať. Je to pre nás samozrejmosť, nijako to neriešime."
"A ako to využívať? Načo to je dobré?" Prečo sa tak hlúpo pýtam? Jasne, že ja by som to vedela všeliako využiť. Bolo by to rozhodne zaujímavé.
Alan chvíľu rozmýšľal asi nad tým, ako mi to čo najlepšie vysvetliť. Vôbec sa už netváril nadšene.
"Slúži to na lov."
"Na lov? Ale ako?" A potom mi docvaklo. Oni čítajú myšlienky ľuďom a slúži im to pri love!

16. kapitola

7. prosince 2008 v 11:30 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Tak ďalšia teda, teraz som výnimočne plodná. Asi mi lezie na mozog, že som dlho bez chlapa =) Pizmar ma navštevuje podozrivo často a prináša zo sebou aj inšpiráciu a chuť písať =) Tak si to užite, kým ma to prejde. Ďalšia bude možno už dnes v noci =)

Vošiel do obývačky s podozrivo spokojným úsmevom. Čo má novú frajerku? Nešlo mi to do hlavy. Nezvykne sa z práce vracať tak skoro a navyše spokojný.
"Čo máme na obed?" spýtal sa a naďalej sa usmieval ako slniečko na hnoji. On a jedlo? Asi si dnes nedal kávu a cigarety a abstinenčné príznaky mu poškodili mozog.
"Nič, ešte som nestihla navariť. Prišla chvíľu pred tebou," odvetila som a stále som ho skúmala pohľadom.
"No tak ja ti pomôžem s obedom a ty mi zatiaľ porozprávaš aký bol prvý deň." Zazdalo sa mi to alebo naozaj začína prejavovať aj nejaké nadšenie?
Robila som palacinky a ocino sedel v kuchyni a počúval moje nadšené rozprávanie. Povedala som mu všetky podrobnosti. Jediné, čo som mu zatajila, bol Alan. Aspoň nateraz. No mala som neskutočne zlý pocit, že som to vynechala z rozprávania. Doteraz vedel o mne všetko. Opísala som mu každého chalana, ktorý sa mi kedy páčil. Bude pre mňa ťažké neprekecnúť sa pred ním. Už teraz som mala pocit, že ma rozhodí, pokiaľ mu to nepoviem. No budem to musieť v sebe nejako dusiť. Keď sa to tak vezme všetci pubertiaci v mojom veku zatajujú rodičom čo sa len dá. Je nenormálne sa s nimi rozprávať o všetkom.
Deň ubiehal neskutočne pomaly. Stále som sledovala hodiny. Už nech je dosť hodín na spánok, noc ubehne rýchlo. Vravela som si. No aj keď som si konečne ľahla, spánok sa nedostavil. Celé hodiny som sa prehadzovala v posteli a myšlienky mi ubiehali jediným smerom.
Bude ma zajtra čakať? Myslel to vážne? Nestrieľa si zo mňa? V hlave do mňa dobiedzali doterné hlasy. Jeden plný pochybností a ten druhý, ktorý ovládali pubertálne hormóny mi našepkával: Tak nech, využi príležitosť, inak zostaneš na ocot. Bohovia, už mi začína šibať!
Ani sama neviem ako sa mi to podarilo. Zaspala som až niekedy nad ránom. Zobudila som sa ako na povel pár minút skôr, ako mi zazvonil budík. Vyliezla som s postele a rýchlo obsadila kúpeľňu, aby ma nikto nemohol predbehnúť. Keď som znova vošla do izby, pohľad mi padol na krabicu, v ktorej som mala make-up. Ani netuším, na čo sa polovica s tých vecí používa, no zobrala som niečo do školskej tašky a pridala som aj zrkadlo. Naty ma vo vlaku určite rada poučí.
Vybehla som s domu s celkom dobrým časom, na to ako sa zvyčajne zdržujem. Naty práve vychádzala z domu, keď som k nej prišla. Zahľadela sa na mňa kalným pohľadom. Vedela som, že nie je zvyknutá stávať pred jedenástou na obed, ale že by jej to až tak škodilo?
Zamrmlala mi tichý pozdrav a pomaly sme sa šuchtali na stanicu. Zastavili sme sa ešte v obchode, aby som si mohla kúpiť niečo na jedenie do školy, čo sa samozrejme nezaobišlo bez Natáliinho dudrania. Zase budem mať prednášku o zdravej výžive a kalóriách, keď sa dostatočne preberie. No čo už, nejako to snáď vydržím. Zaumienila som si však, že zajtra pôjdem pre istotu do obchodu bez nej.
Vo vlaku sme si našli kupé čo najďalej od našich bývalých spolužiakov. Ja som zavrela dvere a zadívala som sa na ňu vážnym pohľadom.
"Čo si vyviedla?" vybafla na mňa Naty podozrievavo. Ja som neodpovedala len som s tašky vytiahla všetko, čo sa mi tam podarilo napchať z mojej zbierky kozmetiky a vážnym hlasom jej povedala:
"Musíš mi vysvetliť načo to slúži." Jediné, čo poznám je lesk na pery a špirála. O tie ostatné som sa nikdy zvlášť nezaujímala. Naty sa začala pochechtávať, no zrazu zmĺkla a zadívala sa na mňa zvláštnym, trochu ustarosteným výrazom.
"Myslím, že si práve prišla o rozum. Ale mojou zásluhou to nie je," vyhlásila sebavedome. Škaredo som na ňu pozrela. To myslíš vážne?
"Nemaľuj sa. Ja keby som mala tvoju pleť, tiež by som nevedela načo to slúži. Alan ťa nespoznal ako zmachlenú veľkonočnú kraslicu. Chceš sa ho snáď zbaviť?" Tak teraz mi pozdvihla ego. A navyše mala pravdu. Nemala by som asi meniť svoj štýl. Nateraz to riešiť nebudem. Hodila som všetky tie carachty na spodok tašky a už som sa tým nezaoberala.
No hlavou mi znova blúdili doterné myšlienky. Príde? Nepríde?
Vlak začal pomaly spomaľovať a Naty už do mňa drgala, mysliac si, že som zaspala. Tá cesta ubieha tak rýchlo.
Vystúpili sme z vlaku a začala som pohľadom preskakovať po všetkých ľuďoch, hľadajúc medzi nimi Alanovu tvár. No môj démon nikde. Naty sa ma snažila povzbudiť, no ona sama sa tvárila dosť sklamane. Prišli sme na autobusovú zástavku, keď ma Natália začala ťahať za rukáv. Jej oči boli upriamené na niečo, čo môj chabý zrak prehliadol. Oproti staničnej budovy postávali traja chalani. Jeden krajší než druhý. A ten môj bol medzi nimi.
Ako náhle si nás všimol, veselo nám zamával, aby sme prišli k nim. Naty už bola vyškerená od ucha k uchu. Ja som sa usmievala len duchu. Veľmi dobre viem, čo sa jej v tejto chvíli preháňa hlavou. Teraz si ich premeriava, potom začne dávať body a napokon si aj tak vyberie blondiaka s modrými očami. Veď sa už nejakú tú dobu poznáme.
Alan ma hneď chytil za ruku predstavil nás:
"Tak toto je ona," vyhlásil hrdo.
"A toto je Naty, Emmina najlepšia kamoška. Baby, to sú moji bratia Viktor a Sebastián." Viktor sa tváril akoby sa tu ocitol len náhodou a aj to len s dosť veľkého donútenia a napokon prísľubu, že miesto neo bude Alan umývať riady. Nemohla som si pomôcť, no nejako nadšene sa práve netváril. Zato Sebastián, Natáliin blondiak, ako som si ho stihla v duchu nazvať, prejavoval až nadmerné nadšenie. Hneď sa pustil s Naty do debaty, ani netuším o čom.
Alan sa ku mne naklonil a pošepol mi, že ju Sebastián vezme aj do školy svojím autom, aby sme my mali viac času. Táto alternatíva sa mi celkom páčila, aj keď na druhej strane som nechcela pustiť Naty s neznámym chlapom. To zase dopadne! Ale napokon som však prikývla.
Sebastián je otvoril dvere na svojom, zjavne dosť drahom športiaku, a Naty
nastúpila so spokojným úsmevom. Taká bola do neho zažratá, že by si k nemu sadla aj keby iba tlačil fúrik.
My sme nastúpili do Alanovho džípu a Viktor smeroval niekam na koniec parkoviska. Jeho auto som si už nevšimla.
Kam som sa to dostala. Blyslo mi hlavou. Keď má štyroch bratov, to sú minimálne piati, pokiaľ nemá aj sestry. To má každý s nich vlastné auto? Nedalo mi to stále pokoja. Ja nechcem zazobaného chlapa! Veď sa s ním unudím! Aj keď náš prípad to zatiaľ zjavne nebol.
Alan naštartoval a v okamihu hneď aj vypol rádio, ktoré sa dosť hlasno rozozvučalo.
"Včera som ti sľúbil, že ti to potom vysvetlím," povedal a ja som napäto prikývla a čakala, ako bude ďalej pokračovať.

15. kapitola

6. prosince 2008 v 14:11 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Mikulíš mi dnes v čižme nechal pre Vás rovno dve kapitoly. Dúfam, že potešia aspoň spolovice tak ako sladkosti =)

Potom som sa však na mieste zvrtla a háňala do vlaku, skôr jako si všimne červeň v mojej tvári.
Našla som volné kupé a sadla som si. Naty vošla pár sekúnd po mne. Premeriala si ma pohľadom a podozrivo sa uškierala.
"Čo je?" vybafla som na ňu, nie práve milo.
"Nič. Ja len, že sa Alan mal tiež taký prihlúply úsmev, keď si ho pobozkala."
"To vážne? Povedz všetko, čo si si stihla všimnúť," naliehala som.
"No ty si ho poozkala, začervenala si sa a rýchlo si zdrhla," povedala tváriac sa, že netuší, že práve táto časť mi je známa. Dobře však vedela, čo ma zujímama. Na môj škaredý pohľad okamžite pokračovala.
"A Alan sa usmieval jako pedofil nad kočiarikom. Bolo to milé," dodala.
Teda. Ja dnes snáď ani nezaspím. Musím si žaložiť denník, aby som našim vnúčatám dala jedného dňa prečítať.
Po zvyšok cesty sme sa bavili o spolužiakoch, škole a prvých dojmoch. Natália sa samozrjemne posťažovala na akútny nedostatok chalanov v jej triede. Musela som ju upozorniť, že jedného už má rezervovaného medzi Alanovými bratmi. Debata nám vydržala až po náš dom, kde sme sa rozlúčili. Ráno ju vyzdvihnem, aby sme sa spoločne mohli ísť na vlak.
Doma to vyzeralo jako histerickom výbuchu herečiek v mexickej telenovele. Bratia sa očividne chvíľu pred mojím príchodom mlátili. Ale ja to po nich upratovať odmietam! Laco ani neodlepil oči od monitoru, ani neodpovedal na môj pozdrav. Samino však v momente vyskočil od počítača a poctil ma svojím záujmom.
"Už si videla vlkodlakov?" vybafol na mňa ešte vo dverách. Ha! Toto je prejav mojej skromnej, no zjavne dosť prospešnej výchovy. Odtiahla som ho ďalej, aby nás Laco nemohol počuť a hneď som sa mu pochválila:
"Chodím s vlkodlakom. No nesmieš to poveďať ocovi!" zaprisahávala som ho v okamžiku. S vážnym výrazom na tvári prikívol.
"Premenil sa už?"
"Ešte nie, povedal, že niekedy mi to ukáže."
"A kedy mi ho ukážeš?" dobiedzal vzápätí. Ten je jako ja, teda až na tú počítačovú závislosť.
"Dohodnem sa s ním, že …" dopovedať som však nestihla. Vo dverách zahrkotali kľúče a z chodby sa ozval ocinov hlas.
"Decká, som doma."

Bez názvu

6. prosince 2008 v 14:08 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Když jsi mi náděj vzal,
V mém srdci zůstal jenom žal.
Doufala jsem, že teď to bude jiné,
Že i chladné srdce tvé láskou hyne.
Zdá se, že byl to jenom klam,
Se kterým se často střetávám.
Proč pod nohy mé jen překážky stále kladeš?
Snad nevidíš, co konáním svým způsobuješ?
Už nemám sily znova vstát
Kvůli tobě nemohu víckrát milovat.

Len Ty

6. prosince 2008 v 14:07 | Šialená spisovateľka |  Rýmovačky
Bez Teba všetké stráca krásu,
Len s tebou moja duša spozná spásu.
Bez Teba nemôže byť v mojom srdci deň,
Len Ty meníš môj svet na najkrajší sen.
Bez Teba nemá zmysel moje bytie,
Len Ty ponúkaš mi dovôdy na prežitie.
Bez Tvoje prítomnosťi nemôžem radosť mať,
Len Teba budem naveky-vekov milovať.