16. kapitola

7. prosince 2008 v 11:30 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Tak ďalšia teda, teraz som výnimočne plodná. Asi mi lezie na mozog, že som dlho bez chlapa =) Pizmar ma navštevuje podozrivo často a prináša zo sebou aj inšpiráciu a chuť písať =) Tak si to užite, kým ma to prejde. Ďalšia bude možno už dnes v noci =)

Vošiel do obývačky s podozrivo spokojným úsmevom. Čo má novú frajerku? Nešlo mi to do hlavy. Nezvykne sa z práce vracať tak skoro a navyše spokojný.
"Čo máme na obed?" spýtal sa a naďalej sa usmieval ako slniečko na hnoji. On a jedlo? Asi si dnes nedal kávu a cigarety a abstinenčné príznaky mu poškodili mozog.
"Nič, ešte som nestihla navariť. Prišla chvíľu pred tebou," odvetila som a stále som ho skúmala pohľadom.
"No tak ja ti pomôžem s obedom a ty mi zatiaľ porozprávaš aký bol prvý deň." Zazdalo sa mi to alebo naozaj začína prejavovať aj nejaké nadšenie?
Robila som palacinky a ocino sedel v kuchyni a počúval moje nadšené rozprávanie. Povedala som mu všetky podrobnosti. Jediné, čo som mu zatajila, bol Alan. Aspoň nateraz. No mala som neskutočne zlý pocit, že som to vynechala z rozprávania. Doteraz vedel o mne všetko. Opísala som mu každého chalana, ktorý sa mi kedy páčil. Bude pre mňa ťažké neprekecnúť sa pred ním. Už teraz som mala pocit, že ma rozhodí, pokiaľ mu to nepoviem. No budem to musieť v sebe nejako dusiť. Keď sa to tak vezme všetci pubertiaci v mojom veku zatajujú rodičom čo sa len dá. Je nenormálne sa s nimi rozprávať o všetkom.
Deň ubiehal neskutočne pomaly. Stále som sledovala hodiny. Už nech je dosť hodín na spánok, noc ubehne rýchlo. Vravela som si. No aj keď som si konečne ľahla, spánok sa nedostavil. Celé hodiny som sa prehadzovala v posteli a myšlienky mi ubiehali jediným smerom.
Bude ma zajtra čakať? Myslel to vážne? Nestrieľa si zo mňa? V hlave do mňa dobiedzali doterné hlasy. Jeden plný pochybností a ten druhý, ktorý ovládali pubertálne hormóny mi našepkával: Tak nech, využi príležitosť, inak zostaneš na ocot. Bohovia, už mi začína šibať!
Ani sama neviem ako sa mi to podarilo. Zaspala som až niekedy nad ránom. Zobudila som sa ako na povel pár minút skôr, ako mi zazvonil budík. Vyliezla som s postele a rýchlo obsadila kúpeľňu, aby ma nikto nemohol predbehnúť. Keď som znova vošla do izby, pohľad mi padol na krabicu, v ktorej som mala make-up. Ani netuším, na čo sa polovica s tých vecí používa, no zobrala som niečo do školskej tašky a pridala som aj zrkadlo. Naty ma vo vlaku určite rada poučí.
Vybehla som s domu s celkom dobrým časom, na to ako sa zvyčajne zdržujem. Naty práve vychádzala z domu, keď som k nej prišla. Zahľadela sa na mňa kalným pohľadom. Vedela som, že nie je zvyknutá stávať pred jedenástou na obed, ale že by jej to až tak škodilo?
Zamrmlala mi tichý pozdrav a pomaly sme sa šuchtali na stanicu. Zastavili sme sa ešte v obchode, aby som si mohla kúpiť niečo na jedenie do školy, čo sa samozrejme nezaobišlo bez Natáliinho dudrania. Zase budem mať prednášku o zdravej výžive a kalóriách, keď sa dostatočne preberie. No čo už, nejako to snáď vydržím. Zaumienila som si však, že zajtra pôjdem pre istotu do obchodu bez nej.
Vo vlaku sme si našli kupé čo najďalej od našich bývalých spolužiakov. Ja som zavrela dvere a zadívala som sa na ňu vážnym pohľadom.
"Čo si vyviedla?" vybafla na mňa Naty podozrievavo. Ja som neodpovedala len som s tašky vytiahla všetko, čo sa mi tam podarilo napchať z mojej zbierky kozmetiky a vážnym hlasom jej povedala:
"Musíš mi vysvetliť načo to slúži." Jediné, čo poznám je lesk na pery a špirála. O tie ostatné som sa nikdy zvlášť nezaujímala. Naty sa začala pochechtávať, no zrazu zmĺkla a zadívala sa na mňa zvláštnym, trochu ustarosteným výrazom.
"Myslím, že si práve prišla o rozum. Ale mojou zásluhou to nie je," vyhlásila sebavedome. Škaredo som na ňu pozrela. To myslíš vážne?
"Nemaľuj sa. Ja keby som mala tvoju pleť, tiež by som nevedela načo to slúži. Alan ťa nespoznal ako zmachlenú veľkonočnú kraslicu. Chceš sa ho snáď zbaviť?" Tak teraz mi pozdvihla ego. A navyše mala pravdu. Nemala by som asi meniť svoj štýl. Nateraz to riešiť nebudem. Hodila som všetky tie carachty na spodok tašky a už som sa tým nezaoberala.
No hlavou mi znova blúdili doterné myšlienky. Príde? Nepríde?
Vlak začal pomaly spomaľovať a Naty už do mňa drgala, mysliac si, že som zaspala. Tá cesta ubieha tak rýchlo.
Vystúpili sme z vlaku a začala som pohľadom preskakovať po všetkých ľuďoch, hľadajúc medzi nimi Alanovu tvár. No môj démon nikde. Naty sa ma snažila povzbudiť, no ona sama sa tvárila dosť sklamane. Prišli sme na autobusovú zástavku, keď ma Natália začala ťahať za rukáv. Jej oči boli upriamené na niečo, čo môj chabý zrak prehliadol. Oproti staničnej budovy postávali traja chalani. Jeden krajší než druhý. A ten môj bol medzi nimi.
Ako náhle si nás všimol, veselo nám zamával, aby sme prišli k nim. Naty už bola vyškerená od ucha k uchu. Ja som sa usmievala len duchu. Veľmi dobre viem, čo sa jej v tejto chvíli preháňa hlavou. Teraz si ich premeriava, potom začne dávať body a napokon si aj tak vyberie blondiaka s modrými očami. Veď sa už nejakú tú dobu poznáme.
Alan ma hneď chytil za ruku predstavil nás:
"Tak toto je ona," vyhlásil hrdo.
"A toto je Naty, Emmina najlepšia kamoška. Baby, to sú moji bratia Viktor a Sebastián." Viktor sa tváril akoby sa tu ocitol len náhodou a aj to len s dosť veľkého donútenia a napokon prísľubu, že miesto neo bude Alan umývať riady. Nemohla som si pomôcť, no nejako nadšene sa práve netváril. Zato Sebastián, Natáliin blondiak, ako som si ho stihla v duchu nazvať, prejavoval až nadmerné nadšenie. Hneď sa pustil s Naty do debaty, ani netuším o čom.
Alan sa ku mne naklonil a pošepol mi, že ju Sebastián vezme aj do školy svojím autom, aby sme my mali viac času. Táto alternatíva sa mi celkom páčila, aj keď na druhej strane som nechcela pustiť Naty s neznámym chlapom. To zase dopadne! Ale napokon som však prikývla.
Sebastián je otvoril dvere na svojom, zjavne dosť drahom športiaku, a Naty
nastúpila so spokojným úsmevom. Taká bola do neho zažratá, že by si k nemu sadla aj keby iba tlačil fúrik.
My sme nastúpili do Alanovho džípu a Viktor smeroval niekam na koniec parkoviska. Jeho auto som si už nevšimla.
Kam som sa to dostala. Blyslo mi hlavou. Keď má štyroch bratov, to sú minimálne piati, pokiaľ nemá aj sestry. To má každý s nich vlastné auto? Nedalo mi to stále pokoja. Ja nechcem zazobaného chlapa! Veď sa s ním unudím! Aj keď náš prípad to zatiaľ zjavne nebol.
Alan naštartoval a v okamihu hneď aj vypol rádio, ktoré sa dosť hlasno rozozvučalo.
"Včera som ti sľúbil, že ti to potom vysvetlím," povedal a ja som napäto prikývla a čakala, ako bude ďalej pokračovať.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Marťa Marťa | Web | 7. prosince 2008 v 11:50 | Reagovat

mno jo... povedené, fakt že jo. To o mojem se říct nedá... hlavně ten začátek se mi moc nepovedl... no snad to ještě spravím :)

2 Marťa Marťa | Web | 7. prosince 2008 v 12:30 | Reagovat

moc dík za rady :)

3 Lil Lil | 7. prosince 2008 v 17:23 | Reagovat

To je fakt skvelá poviedka...len dnes som ju objavila a uz som na nej závislá.... strasne sa tesim na pokracko .... kedy presnejsie dnes bude ???? =)

4 sialena-spisovatelka sialena-spisovatelka | E-mail | 7. prosince 2008 v 17:28 | Reagovat

Lil: je rozpisane, v priebehu hodinky sa ocitne aj na nete =)

5 sandy sandy | Web | 21. prosince 2008 v 23:31 | Reagovat

waaw....ja z tejto poviedky nemozem :DD to hltam jednu kapitolu za druhou! :DD....kraaasa.....a ta veta, ze taká bola do neho zažratá, že by si k nemu sadla aj keby iba tlačil fúrik...dobre, ze som nepukla od smiechu :DDD....idem rychlo dalej :D

6 capepeidy capepeidy | Web | 23. prosince 2008 v 23:04 | Reagovat

to aj ja cakam napato co si osebe mysli ze caka len ona?(neduchyplny monolog) pohodicka ale stale preklepy

7 mexa mexa | E-mail | 9. září 2009 v 23:32 | Reagovat

Ten fúrik ma dojal. Aj tá scéna s omaľovánkami. Logika Páčim sa mu, tak sa zmením, no to robí láska. Ešte že má kamarátku, ktorá ju ubrzdila

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.