Ako bolo v Nazilande ...

16. února 2009 v 11:51 | Šialená spisovateľka |  Šialená spisovateľka
Takže toto som musela napísať pre profku, ktorej sa to aj tak nepáči. Vraj to nie je dostatočne pozitívne. Keby tušila, ako veľmi Nemecko nenávidím, tak by vedela že je to pozitívne až až. Teraz to musím ešte prepísať =(


Je utorok pol šiestej ráno. Za normálnych okolností by som teraz ešte ležala v posteli a premýšľala či sa mi chce vôbec vstávať. Teraz však mrznem na bratislavskej autobusovej stanici a spolu zo svojimi dvoma spolužiačkami a profesorkami čakáme na spoj do Viedne. Konečne prichádza autobus. Šofér naloží naše kufre do batožinového priestoru a my sa uvelebíme vo vyhriatom autobuse. Neskutočne sa mi chce spať. Len na minútku privieram oči a za ten krátky okamih sme už na mieste. Vystupujeme a pred nami sa rozprestiera viedenské letisko. Do budovy vchádzam celá vyklepaná. Toto má byť môj prvý let. Hlavou mi víria všetky oznamy z televíznych novín o teroristoch a haváriách lietadiel. Podávam svoje doklady mladému chalanovi pri prekážke a on mi ich o chvíľu vracia späť spolu s letenkou a niečo mi vykladá po nemecky. Chytám stres. Mávam na profesorky, že ten maník odo mňa niečo chce. Len sa mi snažil povedať, kde sedím a ja blbá som už myslela, že ma balí alebo čo. Prvý trapas za sebou.Autobus nás dovezie priamo až k lietadlu. Nevyzerá to ako vo filmoch, čakala som niečo oveľa väčšie. Sadnem si na svoje miesto pri okne a zapnem si pás. Skôr než vyrazíme stíham preštudovať letáčiky, čo robiť v prípade núdze. Nervozita ma neopúšťa. Pomaly sa začíname hýbať. Zatiaľ sa nič nedeje, len jazdíme po celom letisku. Pripadá mi to ako cesta autom. Pilot však už oznamuje, že čakáme už len na povolenie letu. Pozerám z okna, aby mi nič neušlo. O minútku sa už rozbiehame a lietadlo začína stúpať. Môžem to prirovnať k centrifúge? Ale zatiaľ sa mi to páči. Myslím, že už ma nik nedostane do autobusu či vlaku. Od teraz cestujem zásadne už len lietadlom.Cesta ubehla hrozne rýchlo. Pristávame vo Frankfurte a odtiaľ sa priamo z letiska dostaneme metrom až na vlakovú stanicu. Trochu sme si zabehli ale vlak do Giessenu sme stihli. Spokojne sa uvelebím na sedadle. Vlaky sú tu iné jako na Slovensku. Hlavne čistejšie a nevyzerajú tak deprimujúco. Za polhodinu sme v Giessene. Na stanici nás už čaká jeden z nemeckých profesorov, Stefan. Odváža nás na hostel, v ktorom budeme ubytované. Izba je menšia než moja a sú tu natlačené tri poschodové postele. S babami sa vzájomne utešujeme, že je to len na jeden týždeň. O jednej nás vyzdvihne Stefan, aby nám ukázal mesto. Ukáže nám autobusovú zástavku, vysvetlí odchody autobusov, prevedie nás po Markplaze a napokon nás opustí a nechá nás na pospas osudu uprostred Nemecka. Poobzerali sme si obchody a kúpili si obed. O štvrť na tri sme už čakali na autobus. Samé sme sa dostali až na hostel a dokonca bez ujmi na zdraví. Naše ženské egá neskutočne narástli.Zaliezli sme do izby, pozaťahovali závesy a dopriali sme si krátky spánok, kým po nás príde Stefan. Krátko pred ôsmou nás už Stefan čaká a vezie nás do typickej nemeckej reštaurácie. Pripomína to skôr obyčajnú krčmu. Objednávam si rezeň na ukľudnenie. Tá vec, čo mi čašník priniesol sa však rezňu nepodobá ani výzorom ani chuťou. Natlačím ho však do seba takmer celý. Po dnešnom dni potrebujem nejaké nezdravé kalórie. Zostávame tu dosť dlho. Na displeji mobilu mi dávno ukázalo desať. Zaráža ma, že Nemci nemajú problém slopať uprostred týždňa do noci a to aj ženy. Som zvedavá ako budú vyzerať zajtra v robote. Konečne nás Stefan odviezol na hostel. Zajtra máme prísť do školy aby sme si pozreli ako v Nemecku vyzerá hodina angličtiny. Jeden deň už máme za sebou. Konečne si poriadne zdriemnem. Sedem hodín ráno. Budík zúrivo vyzváňa, aby ma upozornil, že je čas raňajok. Nechce sa mi vôbec vstávať, ani myšlienka na jedlo ma nevie nevylákať s postele. Po chvíľu však baby rozsvietia svetlo a odtiahnu závesy a mne ič iné neostáva. Pomaly sa došuchtám do kúpeľne. Pohľad do zrkadla ma preberie neskutočne rýchlo. Pokúšam sa zúfalo niečo zo svojim výzorom urobiť, no nepomáha. Kašlať na to, aj tak ma tu nik nepozná a nemyslím, že sa ešte niekedy naskytne príležitosť sa sem vrátiť. O chvíľu už všetky tri sedíme pri výborných raňajkách. Začína sa mi tu páčiť. O deviatej už ideme na autobusovú zástavku. So Stefanom sme sa dohodli, že prídeme do školy samé. Vypýtame si lístok na Markplaze, no šofér má chuť s nami žartovať. Niečo nám horlivo vykladá Nemecky a smeje sa na svojich vtipoch. Netuším, čo chcel ale vyškerím sa nech má radosť a rýchlo sa odšuchtám do zadnej časti autobusu. Rovnako to vyriešili aj Lenka s Miškou. Bez problémov sa nám podarilo dostať ku škole, kde sme hodnú chvíľu čakali na Stefana pred zborovňou. Horšie to už bolo na hodine angličtiny. Všetci žiaci na nás zízali ako na opičky v Zoo. Milé od nich, že prejavujú taký záujem. Pri prvej možnej príležitosti sme sa rýchlo vytratili. Zašli sme na obed, poobzerali sme sa po obchodoch a napokon sme sa vybrali späť na hostel autobusom. Stefan po nás prišiel večer autom. Čakala nás spoločná večera s tureckými a bulharskými študentami, ktorú sme však v pohode prežili. Obávali sme sa však nadchádzajúceho dňa. Ráno sme vstávali dosť nervózne. Na jedlo som nedokázala ani pozrieť. Nech som sa snažila akokoľvek upokojovať, tento raz autosugescia nezaberala. Autobusom sme prišli do školy. Bol sme tam ako prvé. Nemecký profesori len robili prípravy na prezentácie. Sadli sme sa zatiaľ v miestnosti, kde bolo občerstvenie a čakali sme, čo sa bude diať. Prvú prezentáciu mali Nemci, boli skvelí a ja som bola ešte viac nervózna. Ďalej nasledovali Bulhari a napokon my. Ani som poriadne nevidela na papier, každé druhé slovo som buď skomolila alebo sa zakoktala. Trapas na celý život, teraz budem chodiť po kanáloch a už nikdy nevyleziem z domu. Po nás mali prezentáciu Turci, boli najlepší a mali všetko dokonale pripravené. Po prezentáciách nasledoval obed v čínskej reštaurácii. Ani teraz som poriadne nejedla. Pred nami boli ešte workshopi, ktoré som považovala za to najťažšie ne celom tomto "výlete". Tie však prebehli bezproblémovo. Nebol až taký problém dorozumievať sa s ostatnými ako som sprvu očakávala. Večer sme všetci išli na bowling. Veľmi mi to teda nešlo. Ja a šport, tak to teda dopadne vždy hrozne. Ale aspoň sme si objednali celkom dobrú pizzu, hoci tej našej slovenskej sa nič nevyrovná. O jedenástej som už spokojne ležala v posteli na hosteli s pocitom, že ten najťažší deň už mám za sebou. Piatok ráno sme navštívili Stadtwerke v Giessene. Potom nasledoval obed a ďalšie prezentácie. Tentokrát tie, ktoré sme si pripravili predchádzajúci deň počas workshopov. To už bolo oveľa lepšie. Nervózna som už nebola. Veď to nemôže byť horšie ako tá moja včerajšia. Myslím, že som sa pre zmenu ani nezakoktala. Potom sme šli na autobus na vlakovú stanicu, odkiaľ sme cetovali do Wetzlaru. Pozreli sme si Optikparcours aj spolu so sprievodcom. Niektoré tie optické vynálezy boli celkom zaujímavé a pri niektorých som nemala ani poňatia, o čo sa vlastne jedná. Deň sme zakončili v reštaurácii Harlekín. Naspat sme sa vrátili vlakom a potom nás jeden s nemeckých profesorov, Denis, odviezol na hostel. Sobota. Najlepší deň v celom týždni. Vybrali sme sa vlakom do Frankfurtu. Pôvodne sme mali ísť na nejakú vyhliadkovú vežu, čo sa však zmenilo kvôli počasiu. Spravili sme si teda fotky pred znakom Eura a videli sme aj starú časť mesta, ktorá bola naozaj krásna. Potom sme sa vybrali na nejakú obchodnú ulicu, kde sme dostali rozchod. Stihle sme poobzerať väčšiu časť obchodov a napokon sme s babami zapadli do McDonalda, aby sme nejako zabili čas, kým sa stretneme s ostatnými. O piatej sme už nervózne a trocha uzimené stepovali na mieste, kde sme sa mali stretnúť. Konečne sme sa všetci pozbierali a vybrali sme sa do reštaurácie. Prešli sme hodný kus a chvíľu sme šli aj metrom, kým sme sa dostali do reštaurácie. Rýchlo som zjedla svoju večeru a unavená po celom dni som už pomaly začínala driemať. Do Giessenu sme sa vrátili vlakom zo stanice nás odviezli a potom autom na hostel. Rýchlo sme sa pobalili a zaľahli sme do postele tešiac sa na nesledujúci deň. Hneď ako som otvorila oči, napadlo ma, že dnes je deň D. Konečne sa ide domov. Ani som si doteraz neuvedomovala ako veľmi mi chýba rodina a priatelia. Skontrolovala som ešte raz či máv všetko pobalené a čakali sme, kým po nás príde Stefan. Naložili sme všetky veci do jeho auta a posledné hodiny pred odchodom sme ešte využili na návštevu matematického múzea v Giessene. Nasledoval posledný spoločný obed a krátka prechádza okolo kláštora na kopci pri Giessene. Potom sme sa už rozlúčili a Stefan nás odviezol na vlakovú stanicu. Nasadli sme na vlak do Franfurtu a odtial sme metrom išli až na letisko, kde sme niečo vyše hodiny čakali na lietadlo. Let ubehol aj tentokrát hrozne rýchlo. Ani sme sa nenazdali a už sme čakali pred letiskom na autobus do Bratislavy. Cesta busom sa mi však zadala nekonečne dlhá. Každú chvíľu som venovala pohľad mobilu, vyčkávajúc, že sa mi konečne objaví slovenská sieť. Sotva sa mi na displeji zjavili dve čiaročky, už aj mi volal ocino, že už ma vyčkáva na stanici. Za pár minút sa uvidíme. Teraz som už nevedela obsedieť na mieste. Autobus konečne zastavil na Nivách a ja som vybehla von a objala ocina. Konečne doma. Moje milované Slovensko. Do konca života ma nik nevytiahne z domu, sľubovala som si v duchu, hoc sama dobrie viem, že pri najbližšej príležitosti to poruším.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mishelka mishelka | 16. února 2009 v 17:41 | Reagovat

och to ktora profak ti povedala???.......mne sa to zdalo neskutocne dobreeeeee:D......na sloh pre nu az privelmi...dokonale som si to tam vedela prectavit ake to tam bolo...co by chcela???.....aj som sa troska nasmiala:D....vazne skvelo napisane.....len taka otazocka koko vas bolo zo slovenksa???

2 Lenuš Lenuš | 18. února 2009 v 21:57 | Reagovat

no moja mohla si predpokladať, že toto sa jej páčiť nebude :D...ale ty si telátko to s tou hodinou, že sme zdúchli pri najbližšej príležitosti si tam písať nemala, šak sme jej hovorili niečo iné aby nás neupodozrievala a ty tam šupneš toto :D

3 mexa mexa | E-mail | 9. září 2009 v 22:12 | Reagovat

Pani profesorke sa toto nezdá dosť pozitívne? To akože si mala híkať ako somárik, že jáj, nemecký zázrak? Je to dobré, aj keď z tohto som aj tak nepochopil, načo si tam bola.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.