Duben 2009

3. kapitola

26. dubna 2009 v 14:15 | Šialená spisovateľka |  Za úlomkom zrkadla

Okamžite som vyskočil z postele a utekal do knižnice. Schody som bral po dvoch a takmer som sa zrúbal dole, keď sa mi noha na jednom pošmykla.

Vletel som do knižnice ako šialený a hneď aj som zašmátral za skrinkou, ktorú som včera uložil späť za policu. Nenamáhla som sa ani len zapáliť jediné svetlo. Opatrne som vtiahol malý úlomok zrkadla, ktorý som ešte minulú noc považoval za celkom zbytočný. Sotva som ruke pocítil studené sklo, už aj som uháňal hore schomi, ktoré vedú do podkrovia.

Cez sklenené škridlice sem prenikalo slabé mesačné svetlo, ktoré dostatočne osvetlovalo celú povalu. Stál som pred vysokou, teraz už otvorenou skriňou a srdce mi bilo ako splašené. Nevedel som, čo môžem očakávať a musím priznať, že som mal strach i keď niekde v hĺbke som cítil nevýslovné vzrušenie.

Priložil som ulomený kúsok na kraj, kde chýbal. Okamžite zapadol. Tenkú prúžok, ktorý naznačoval, kde bolo zrkadlo zlomené začal pomaly miznúť akoby sa zrkadlo zrástlo dohromady, hoci to znelo šialene.

Ako náhle zmizla jazva, ktorá ho hyzdila, zrkadlo sa zableslo silným striebristým svetlom a jeho povrch sa zmenil. Už to nebolo chladné sklo, ale niečo celkom odlišné. Rám vypĺňala zrejme nejaká tekutina. Povrch toho, čo bolo kedysi zrkadlom, žiaril striebristým svetlom a jemne sa vlnil. Pripomínal mi hladinu jazierka, po ktorom prebehnú malé vlnky, keď zafúka jemný nočný vánok za svitu luny. Bolo to čarovný pohľad. Ako omámený som neprestával očami hypnotizovať hladinu zrkadla.

Mimovoľne som zdvihol ruku, aby som sa ho mohol dotknúť. No len pár milimetrov pred ním som zaváhal. Je vôbec rozumné pchať ruky do hmoty, ktorú nepoznám? Rozum mi kázal, že by som sa mal stiahnuť a však zvedavosť ma povzbudzovala, aby som to skúsil. Stačí len vystrieť prsty a dotknem sa ho.

Kašlať na zdravý rozum. Načo ho poslúchať, keď jedna jeho časť ma presviedča, že to nie je možné, že to neexistuje? Čo nie je, to mi nemôže ublížiť, zhodnotil som napokon filozoficky a konček prstov zaboril do hladiny zrkadla.

Striebristá hmota pripomínala skôr smotanu ako vodu v jazierku. Bola hustejšia a nebola ani zďaleka taká studená. S malou dušičkou som vytiahol prsty a obzeral si ich, či mi tento môj pokus nemohol nejako ublížiť. A však žiadne zranenie som si neuvedomoval, čo ma len podporilo.
Teraz som skúsil nabrať do rúk kúsok tej hmoty. No ako náhle som ruky vytiahol, predo mnou zase stálo obyčajné zrkadlo. Len v jeho strede, na mieste kde som skúsil vziať trocha bol diera a v mojich rukách bol drobný úlomok zrkadla.

Opäť som ho priložil na miesto, odkiaľ som ho vzal a zrkadlo sa znova zacelilo a zmenila sa celá jeho štruktúra na striebristú hmotu. Tento krát som už nezaváhal, neskúšal som to len s prstami, ale zhlboka som sa nadýchol a ponoril sa do čarovnej tekutiny celý.

2. kapitola

11. dubna 2009 v 22:00 | Šialená spisovateľka |  Za úlomkom zrkadla
Vládlo tu prítmie a vzduch bol nepríjemne vlhký a horúci. Chvíľu som len stál vo dverách a čakal, kým si moje oči zvyknú. Urobil som prvý opatrný krok. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a mimovoľne som sa striasol. Nemal som dobrý pocit s tohto miesta, ale to bolo len zrejme podmienené maminým rozprávaním.

"Čo tu robíš?" zaznel nahnevaný hlas za mojim chrbtom. Otočil som sa a vzpurne sa zahľadel do očí otca, ktorý sa týčil vedľa dvier.

"Bývam tu," odsekol som najprotivnejším tónom, na aký som bol v tej chvíli schopný a ukázal mu chrbát. Takto vyzarela naša každodenná konverzácia, teda pokiaľ sme práve medzi sebou neprehadzovali zdvorilostné frázy o počasí alebo programe v televízii.

Zaznelo za mnou zlostné zabuchnutie dvier a ja som konečne osamel. Haraburdy, čo som ešte stále držal v rukách, som zložil na zem a zvedavo sa obzeral po povale.

Drevená podlaha bola pokrytá hrubou vrstvou prachu, v ktorom každý môj krok zanechával odtlačky tenisiek. Niektoré škridlice boli nahradené sklenenými, vďaka ktorým sem dopadali aspoň nejaké lúče jesenného slnka. Na ich svetle sa ligotali čiastočky prachu poletujúce po miestnosti. Drevené trámy podopierajúce stechu nepreukazovali ani jediný náznak svojho veku, hoci už niekoľko desaťročí držali tento dom pohromade. Povedľa dverí sa po celej stene tiahol starý nábytok patriaci ešte k pôvodnému vybaveniu domu, ktorý bol ukrytý pod bielymi plachtami.

Podišiel som bližšie a strhol dole prikrývky. Obdivoval som dokonalú rezbársku prácu, ktorá sa na nich odzrkadlila. Dnes by som len ťažko mohol hľadať majstra, ktorý by niečo také dokázal vyrobiť. Zdalo sa, že všetko pochádzalo z jednej dielne, od jedného človeka. Zrejme to bol nábytok vyrobený na objednávku niektorého s mojich predkov.

Rukami som prechádzal po dokonale opracovanom, hladkom povrchu dreva, obdivujúci jeho dokonalosť. Z čírej zvedavosti som otvoril niektoré zo skríň a nahliadol do vnútra, romýšľajúc, či tam ostalo ešte ukryté niečo, čo by mi viac povedalo o predchádzajúcom majiteľovi.

V jednej s truhlíc ležali staré, pôvodne zrejme biele šaty, ktorý už vekom zažltli. V príborníku som našiel striebornú obedovú sadu a porcelán. Ostatné skrine už neukrývali žiadne zo svojich pôvodných tajomstiev, zívali prázdnotou.

Teda až kým som nenarazil na jednu zamknutú. Vysoká skriňa sa mi zdala nejakáiná ako tie ostatné. Kľučka nebola obyčajná železná ako pri ostatných, ale bola zlatá či pozlátená. Aj medzi ornamentami vyrezanými na dreve sa nachádzali zlaté kresby.

Ako omámený som prechádzal rukami po starom dreve. Stále som mal pocit, že niekde mi unikajú súvislosti. Niečo, čo je na prvý pohľad zrejmé, ale mne to ako naschvál nedoplo. Tak čo to je?! Potrebujem kľúč. Kľúč.

Ruka mi v tom momente mimovoľne vystrelila k hrdlu, k retiazke na ktorej trónilo moje znamenie zverokruhu a spolu s ním malý pozlátený alebo možno zlatý kľúčik.

Okamžite som ho zvesil dole a vyskúšal. Zapadol dnu a hneď zacvakol zámok. Skriňa sa celkom sama otvorila. Čakal som niečo výnimočné, rodinné tajomstvo, veľký objav, no nejako to nevyšlo.

Vo vnôtri bolo len zrkadlo. Celkom obyčajné zdrkadlo. Jeden roh bol dokonca ulomený. Sklamane som opäť zatvoril dvere a vrátil sa apäť dole. A je po veľkom fantasy dobrodružstve.

Vrátil som sa do svojej izby, pustil si na plné pecky hudbu a hodil sa na postel. Razom vypchala moja nádej, že fakt niečo je. Že môžem aj ja mať nejaký dôvod, prečo som sa dostal na tento skurvený svet. Začal som veriť, že možno niečo v tých knihách bolo skutočné, že i ja môžem niečo zažiť.

Ako hrozne som sa mýlil. Zavrel som oči a snažil som sa myslieť na čokoľvek iné, len nie na to sklamanie, ktoré som cítil, keď som odomkol tú skriňu. Avšak nedarilo sa. Po dlhých hodinách prevalovania sa v posteli som zaspal. No i tak ma trápili nočné mory.

A potom som precitol. Z ničoho nič som sa zobudil, otvoril oči a posadil sa na posteli. A možno ešte mám nádej!