3. kapitola

26. dubna 2009 v 14:15 | Šialená spisovateľka |  Za úlomkom zrkadla

Okamžite som vyskočil z postele a utekal do knižnice. Schody som bral po dvoch a takmer som sa zrúbal dole, keď sa mi noha na jednom pošmykla.

Vletel som do knižnice ako šialený a hneď aj som zašmátral za skrinkou, ktorú som včera uložil späť za policu. Nenamáhla som sa ani len zapáliť jediné svetlo. Opatrne som vtiahol malý úlomok zrkadla, ktorý som ešte minulú noc považoval za celkom zbytočný. Sotva som ruke pocítil studené sklo, už aj som uháňal hore schomi, ktoré vedú do podkrovia.

Cez sklenené škridlice sem prenikalo slabé mesačné svetlo, ktoré dostatočne osvetlovalo celú povalu. Stál som pred vysokou, teraz už otvorenou skriňou a srdce mi bilo ako splašené. Nevedel som, čo môžem očakávať a musím priznať, že som mal strach i keď niekde v hĺbke som cítil nevýslovné vzrušenie.

Priložil som ulomený kúsok na kraj, kde chýbal. Okamžite zapadol. Tenkú prúžok, ktorý naznačoval, kde bolo zrkadlo zlomené začal pomaly miznúť akoby sa zrkadlo zrástlo dohromady, hoci to znelo šialene.

Ako náhle zmizla jazva, ktorá ho hyzdila, zrkadlo sa zableslo silným striebristým svetlom a jeho povrch sa zmenil. Už to nebolo chladné sklo, ale niečo celkom odlišné. Rám vypĺňala zrejme nejaká tekutina. Povrch toho, čo bolo kedysi zrkadlom, žiaril striebristým svetlom a jemne sa vlnil. Pripomínal mi hladinu jazierka, po ktorom prebehnú malé vlnky, keď zafúka jemný nočný vánok za svitu luny. Bolo to čarovný pohľad. Ako omámený som neprestával očami hypnotizovať hladinu zrkadla.

Mimovoľne som zdvihol ruku, aby som sa ho mohol dotknúť. No len pár milimetrov pred ním som zaváhal. Je vôbec rozumné pchať ruky do hmoty, ktorú nepoznám? Rozum mi kázal, že by som sa mal stiahnuť a však zvedavosť ma povzbudzovala, aby som to skúsil. Stačí len vystrieť prsty a dotknem sa ho.

Kašlať na zdravý rozum. Načo ho poslúchať, keď jedna jeho časť ma presviedča, že to nie je možné, že to neexistuje? Čo nie je, to mi nemôže ublížiť, zhodnotil som napokon filozoficky a konček prstov zaboril do hladiny zrkadla.

Striebristá hmota pripomínala skôr smotanu ako vodu v jazierku. Bola hustejšia a nebola ani zďaleka taká studená. S malou dušičkou som vytiahol prsty a obzeral si ich, či mi tento môj pokus nemohol nejako ublížiť. A však žiadne zranenie som si neuvedomoval, čo ma len podporilo.
Teraz som skúsil nabrať do rúk kúsok tej hmoty. No ako náhle som ruky vytiahol, predo mnou zase stálo obyčajné zrkadlo. Len v jeho strede, na mieste kde som skúsil vziať trocha bol diera a v mojich rukách bol drobný úlomok zrkadla.

Opäť som ho priložil na miesto, odkiaľ som ho vzal a zrkadlo sa znova zacelilo a zmenila sa celá jeho štruktúra na striebristú hmotu. Tento krát som už nezaváhal, neskúšal som to len s prstami, ale zhlboka som sa nadýchol a ponoril sa do čarovnej tekutiny celý.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 cca31 cca31 | 26. dubna 2009 v 14:47 | Reagovat

Jeee, konečne si pridala ďalšiu časť! Skvelé! Trochu mi to pripomína mysľomisu z Harryho Pottera, ale je to perfektné, kedy pridáš ďalšiu časť?

2 šialená spisovateľka šialená spisovateľka | 26. dubna 2009 v 15:57 | Reagovat

ani sa nepýtaj, vôbec netuším, kedy sa do toho pustím, nemám ešte v hlave presnú predstavu, čo chcem vlastne napísať, počkám kým sa mi utvorí konkrétny obraz ... neviem ako to inak povedať =)

3 kerst. kerst. | Web | 27. dubna 2009 v 20:03 | Reagovat

nevim jsem zvykla u tebe na trošinku roztahle vypravěni... ale je to pěkne... tahle kapitola ma strašne rychly spád =)

4 Nessy Nessy | Web | 29. dubna 2009 v 20:07 | Reagovat

je to uzasne napisane ten dej je skvely ako rychlo to tam graduje a to vsetko neviem sa dockat dalej tie napinave konce su niekedy strasne :)

5 Marťa Marťa | Web | 2. května 2009 v 21:18 | Reagovat

napsané je to suprově :) a děj je poutavý.. co dodat :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.