10. kapitola

25. května 2009 v 15:48 | Šialená spisovateľka |  Za úlomkom zrkadla
Neviem či zajtra stihnem ďalšiu, robím podnikateľský do školy (samozrejme, že na poslednú chvíľu, veď to by som nebola ja). Tak ak zajtra nepribudne, očakávajte až vo štvrtok.
P.S. je nudná a ešte tu nič nie je vysvetlené, ospravedlňujem sa, ale musím tam pichnúť ešte pár postáv, ktoré budú neskôr dôležité ...



Po raňajkách a poriadnej sprche som sa znova cítil ako človek. Teraz bol konečne čas, aby som si overil svoju teóriu, ktorú som nadobudol. Nabehol som rýchlo do izby a splašene začal hľadať jednu zo svojich obľúbených kníh.

Vyhadzoval som z poličiek a neskôr i šete s nevybalených krabíc jednu za druhou a ani v najmenšom mi neprekážalo, že som počul už asi tretie či štvrté trúbenie otcovho auta. Konečne som vylovil to, čo som tak urputne hľadal a aq už aj som bežal dole, skôr ako si ten magor po mňa príde a odvlečie ma do auta sám.

"Keď to bude každé ráno vyzerať takto, tak budeš do školy chodiť na bicykli, mladý muž," začal sa otec rozčulovať, sotva som nastúpil jeho strieborného mercedesu.

Sandra sedela na prednom sedadle, no i tak som cítil ako škaredo na mňa zazerá do zrkadle. Rovnako, ako otec i ona neznášala, keď som meškal, tí dvaja si boli tak podobní.

Po celú dobu som ani nemukol. Pozeral som z okna a pozoroval, alebo skôr dosť hnusne zahlídal na jesenné slnko svietiace nad mestečkom, ktorým sme prechádzali.

Konečne sme zastavili pred hrdzavou bránou tunajšieho gymnázia, kde sme obaja, ja i Sandra mali nastúpiť. Ani trocha som nebol nadšený z takejto zmeny plánu a táto staršia a ošumelá, dvojposchodová budova môjmu naddšeniu nepridávala. Tehlová farba školy spolu s časťou omietky už miestami opadala. Ani trocha nepôsobila vábne.

"Vylez už s toho auta," prebral ma zo zamyslenia Sandrin hlas. S povzdychom som vystúpil a nasledoval sestru i otca, ktorí si to mierili do riaditeľne. Ach, sladký domov. Musím si ju dobre obzrieť, lebo tu budem tráviť väčšinu svojho pobytu v škole.

Z vnútra škola vyzerala oveľa lepšie než som očakával. Podlahy boli pokryté žltými a bielymi dlaždicami a steny boli tiež žlté akoby sa silou-mocou snažili na študentov pôsobiť optimisticky. Škoda námahy, času i fanncií, je to predsa škola a ako taká vo mne nikdy nebude vzbudzovať dobrý pocit.

Vošli do presklenných dverí, za ktorými bola menšia chodbička s kreslami a ďalšími piatimi či šiestimi dverami. Otec bez zaklopania vošiel do prvých, ktoré boli oproti tým, ktorými sme vošli.

V miestnosti sa za stolom v obrovskom koženom kresle rozvaloval asi tridsať možno tridsaťpäť ročný muž. Nemal som s neho dobrý pocit. Zreničky mal zvláštne zúžené a oči mal žltozelené. Musel som sa mimovoľne striasť, keď na mňa zablúdil jeho hadí pohľad. Bol neskutočne slizký, no dokázal sa ukrývať za takým spokojným úsmevom ...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Rebeka Rebeka | 25. května 2009 v 18:01 | Reagovat

Iiiha, napriek tomu, že v kapitolke nie je nič vysvetlené, je veľmi zaujímavá =) Samo teraz akože nastúpil do tej novej školy? A v tej knihe, čo hľadal bude to vysvetlenie? A mám taký pocit, že aj ten slizký chlap so žltozelenými očami bude akýsi dôležitejší... Bude? =)A dúfam, že budeš zajtra stíhať aj pripísať ďalšiu kapitolu, veľmi dúfam =) "Za úlomkom zrkadla" sa mi veľmi páči =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.