5. kapitola

12. května 2009 v 15:45 | Šialená spisovateľka |  Za úlomkom zrkadla
Musím sa pochváliť, že som si našla prácu a hoci som myslela, že teraz na Vás duplom nebudem mať čas, je to práve naopak. Keďže nemám ešte veľa zákazníkov, mám čas písať v práci. Takže zase ďalšia dlhoočakávaná kapitola =)


Tento raz som sa ocitol v lese. Nemohlo to byť však ďaleko od jeho okraja. Medzi stromami prenikalo matné svetlo. Zrejme zapadalo alebo možno vychádzalo slnko. Poobzeral som sa, dúfajúc, že nájdem náznak, ktorý mi prezradí, kde sa nachádzam. Nič také som však nevidel.

Na hladine zrkadla sa stále odrážali blesky. Ponoril som ruku do jeho hlbín, aby som si mohol vziať svoj úlomok. V ruke ma však nechladilo sklo, ale kameň a predo mnou nestálo zrkadlo, ako som očakával, ale skala. Skala, ktorá zrejme bola pred stáročiami sochou či nejakou pohanskou modlou.

Nemal som ani tušenie, kde sa môžem nachádzať, ale ani trochu mi to nevadilo. V duši som mal zvláštny, a však príjemný nepokoj. Narastalo vo mne vzrušenie. Rozum mi hovoril, že toto všetko je nemožné, že je to len sen. No ak je to sen, v tom prípade sa zobudiť nechcem. Chcem si ho dosnívať až do konca, aj keby sa mal zmeniť na nočnú moru. I to by mi bolo milšie než realita.

Najradšej by som zotrval na mieste a vychutnával si krásy prírodu, ktorú som vo svojom svete nemal veľa možností obdivovať. No zvedavosť ma posielala ďalej.

Pozorne som sa zahľadel na kameň, ktorý bol ešte pred chvíľou zrkadlom. Snažil som sa vriť si do pamäti každý detail, ktorý by mi pomohol, ak by som sa stratil. No okrem sochy, ktorá sem ako jediná nezapadala, bolo všetko až desivo rovnaké.

Vykročil som teda za svetlom, ktoré prenikalo pomedzi stromy. Možno aspoň zistím, kde som, možno nájdem nejakú indíciu. A však nemôžem zablúdiť. Ak nenájdem sochu, ako sa dostanem domov?

Netvrdím, že by mi moje preafektované spolužiačky či spolužiaci chýbali. Nebudem ľutovať ani hádky s otcom, ktorých sa takto môžem zbaviť. No je tu mamina. Keď nie je nič iné, aspoň kvôli nej sa oplatí ísť späť.

Musím, len dúfať, že to nájdem. Hlavne sa snažiť ísť rovno, zbytočne nerobiť obchádzky, aby som našiel cestu späť.

Ako som sa presvedčil, slnko zapadalo. Po koži mi prebehli zimomriavky a viditeľnosť už nebol ani len taká dobrá, ako keď som sa ocitol na tomto mieste.

Už po pár krokoch som vyšiel na čistinku, kde som uprostred nej rozoznával obrisy menšieho kopčeka. Podišiel som pár krokov a až teraz som si uvedomil, že na tom "kopčeku" nebude niečo v poriadku.

Z jeho útrob vychádzalo svetlo. Toto nebol kopec, skôr som typoval nejakú chatrč či zemľjanku. Svetlo napovedalo, že vo vnútri sú ľudia, že je určite obývaná.

Hoci mi rozum našepkával vrátiť sa späť, kým ešte nie je tma, znova len som neposlúchol a vkročil vpred. Pod mojimi nohami niečo chruplo. Hodil som rýchly pohľad na zem a to čo som uvidel mi vyrazilo dych.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Nessy Nessy | Web | 12. května 2009 v 20:23 | Reagovat

tie napinave konce ... neviem sa dockat pokracovania velmi dobre sa mi to cita :)

2 šialená spisovateľka šialená spisovateľka | 12. května 2009 v 20:35 | Reagovat

pokracko by malo byt zajtra alebo stvrtok okolo tej stvrtej, piatej =)

3 cca31/Rebeka cca31/Rebeka | 13. května 2009 v 15:54 | Reagovat

Ou, napínavé, prečo to vždy musíš takto ukončiť? Čo mu to chruplo pod nohami? A ako vlastne sa hlavná postava volá? Bolo to tam spomenuté? Ak hej, tak sa ospravedlňujem, som strašne zábudlivá =)
P:S: Ďalej sa budem podpisovať už len ako Rebeka.

4 Marťa Marťa | Web | 14. května 2009 v 17:32 | Reagovat

takové srabácké ukončení :D, né je to perfektní. Asi tuším, na co šlápnul.. ale nechám si to pro sebe :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.