42. kapitola

23. dubna 2011 v 9:58 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Neviem kedy bude ďalšia, musím odovzdať seminárku budúci týždeň a neviem ešte ako budem robiť, ale do týždňa sa snáď podarí.
Keďže som dlho nepísala, očakávam kkopec komentov, aj negatívnych, nech viem, čo zlepšovať.

Stáli sme v objatí pod prúdom horúcej vody. Po celý čas som nedokázala pery odtrhnúť od tých Alanových. Rukami som blúdila po jeho chrbte a jemne ho škrabkala. Alanove dlane zase drzo ohmatávali každý kúsok môjho tela, akoby sa sám nevedel rozhodnúť kam s nimi skôr.
Spoločnú sprchu sme si užívali dosť dlho a museli sme vyčerpať značnú časť vodných zdrojov. Svedomie mi našepkávalo, že deti v Afrike nemajú čo piť, zatiaľ čo ja takto nehanebne vodu míňam. A však bolo mi to úplne jedno. V tejto chvíli som pozitívnu stránku svojho Ja poslala tam, kde slnko nesvieti.
O tom, že je čas skončiť ma presvedčil až môj hladný žalúdok, keď znova začal nahlas štrajkovať a na jeho žiadosti som napokon vypla vodu a zabalila sa do mäkkej osušky. Alan sa tiež naťahoval po jednej na poličke, čo som mu však rýchlo zatrhla a zatiahla ho k sebe.
Bolo to prijemne, privynúť sa k nemu, vdychovať jeho vôňu a užívať si tento okamžik. Nemohli sme však takto stáť večne. Vplyvom mokrej osušky som sa začala triasť zimou a ani večne horuce Alanove telo ma nedokázalo zahriať. Vyšmykla som sa mu a začala zháňať čisté a hlavne suché veci.

Kým som ja behala po izbe ešte len v nohavičkách a podprde a narýchlo hľadala niečo na seba, Alan už vyšiel z kúpeľne kompletne nahodený.

"To sa nehambíš takto ma opustiť?" spustil na mňa na oko káravo, ale kútiky úst sa mu už trhali do úsmevu.
"Nie, ani trošku," odvetila som provokačne a stúpla si na špičky, aby som si mohla vziať ďalší bozk. Vzápětí som však prostestne zamrnčala. Na môj vkus sa Alan odtiahol priveľmi skoro.
"Ale bambuľka, chceli sme sa ísť najesť, z mojich bozkov žial nevyžiješ. Aj, keď to by mohlo byť príjemnejšie než napchávanie sa," dodal vzápetí.
Netuším kam sme šli, nechcela som síť na overené miesta, aby som tam nestretla ocina, keď mám byť v škole. Bola to pre mňa neznána reštaurácia zastrčená medzi panelákmi na kraji mesta a však kuchár sa i napriek tomu vyznamenal. Aj keď na druhej strane čo by sa už len dalo pokaziť na rezňoch? Dobrý rezeň, nie je nikdy zlý.
Alan ma po celý čas pozoroval opäť s tým prihlúplo roztomilým úsmevom.
"Čo je?" vybafla som na neho nespokojne. Nemam rada keď ľudia na mňa pozerajú pri jedle, robia to len z dvoch dôvodov: buď sa im zdá vtipné ako sa napchávam alebo mi plánujú niečo uchmatnúť z taniera, čo je ten horší prípad. Pre tých odvážlivcov samozrejme.
"Nič nič, len som rád, že ti tak chutí," ponáhľal sa rýchlo s odpoveďou. Hmmm, asi som paranoidná, ale typujem, že chcel vybehnúť po mojom rezni. Láska či nie, asi by skončil s vidličkou v oku.
"Ale bambuľka, pekne papaj, nerozsýpaj," povedal s úsmevom, zrejme kvôli môjmu nedôverčivému pohľadu, ktorý som na neho upierala.
Rýchlo som do seba začala pchať kúsky jedla. Pri dvoch mladších, večne nenažraných bratoch je samozremné, že sa o svoju porciu obávam.
"Láska, nepreháňaš to? Veď ti to nik neuchmatne z taniera," smial sa Alan.
"Jedz pomaly nech ti neuškodí, neboj, stíhame aj druhú časť programu," dodal a provokatívne na mňa žmurkol.
"Druhú časť programu?" opýtala som sa ešte s plnými ústami.
"To je prekvapenie, ale určite sa ti to bude páčiť aspoň s polovice tak, ako náš ranný program."
Keď to vyslovil nahlas mala som zvláštny pocit, akoby všetci pozerali len na nás a na mne bolo nejakým spôsobom vidno, čo sme ráno stvárali. Áno, áno, som paranoidná, je to hlúposť.
Snažila som sa jesť najpomalšie ako to len šlo, a to sakra z ťažka, ale napokon sme konečne mohla odsunúť prázdny tanier a našpúlila som pery očakávajúc ten sľubovaný úžasný program. Alan mi však dal len rýchly bozk a mávol na čašníka, aby priniesol účet.
"Tá prvá časť programu sa mi páčila viac a bola rozhodne dlhšia," zamračila som sa na neho vyčítavo. Pomaly sme kráčali na parkovisko.
"Ale my sme k druhej časti ešte neprešli," šibalsky sa zasmial a pokynul mi, aby som nasadla do auta.
"Tá ešte len príde."
"Tak kam to ideme?" tak ma už nenapýnaj, nemám rada prekvapenia a ni som trpezlivý typ, čo bude ochotne čakať kým sa všetko dozvie.
"Uvidíš," odvetil veľavýznamne a dal hudbu hlasnejšie, zrejme, aby nepočul moje ďalšie skuhranie.
Prekrýžila som si teda ruky na prsiach, zaborila sa do sedačky a zatvárila sa urazene. I keď nemyslím, že to bude niečo platné.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.