Chuťovka

19. dubna 2011 v 18:01 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Ponúkam Vám jednu chuťovku na uzmierenie, že som tak dlho nepísala
Je to z Carpe jugulum, ale niekde v ďalekej budúcnosti, takto nejako sa to snáď bude uberať ďalej :-)
Je to písané pre jednu poviedkovú súťaž, neuspela som, ale snáď aspoň u Vás nájde pochopenie, tak príjemné čítanie.
P.S. do soboty by mala byť kapitola ku Carpe jugulum.


Pritiahla som si kabát tesnejšie v márnej nádeji, že ma snáď uchráni pred chladom. Keby sa teraz objavil, sotva by som udržala v skrehnutých rukách nejakú zbraň.
Len okrajom vnímania som cítila Markov šepot a ešte tichšiu odpoveď z jeho mobilu. Všetku auru som sa snažila sústreď na sliedenie. Únava, chlad a posledné dve prebdené noci mi však nijako nepomáhali. Čím viac som sa na neho zameriavala, tým viac mi unikal.
Napriek všetkým snahám, hliadkam na každom kúte mesta, vždy objavil trhlinu, vždy našiel nerušené tiché miestečko, ktoré sme napokon museli po ňom upratovať. Smial sa nám priamo do ksichtu a my sme stále príliš malí, aby sme mu ten úsmev natrhli dobre miereným pravým hákom. Každý ďalší deň, počas ktorého si to po mojom obvode mašíroval neregistrovaný nemŕtvy ma viac a viac vytáčal do nepríčetnosti.
A okrem toho i zvyšok týmu. Zvlášť večné Markove sťažnosti. I teraz som cítila ako sa odhodláva, aby sa opýtal, či už sa na to nevykašleme. Musím sa nadýchnuť, zaťať päste a dúfať, že nevybuchnem hneď ako otvorí ústa. Očakávaná otázka však neprišla. Náhli poryv sily, ktorý nás oboch ovanul, ho zrejme zastavil. Markove oči boli opäť čulé a i z jeho tváre zmizli posledné stopy po únave, keď zvolával zvyšok hliadky na naše stanovisko.
Vnímala som ho niekde na okraji aury. Bol ukrytý v tieni paneláku na opačnej strane ulice. Vykročila som pod pouličné osvetlenie a snažila sa pohľadom nájsť aspoň náznak, kde presne sa nachádza. Márne.
"Legitimuj sa," zašepkala som. Viac nebolo potrebné, jeho sluch ma musel zachytiť i na väčšiu vzdialenosť.
Zhmotnil sa impozantne, z tieňa sa pomaly začala rysovať takmer ľudská postava priamo za chôdze, kým kráčal ku mne. Nedokázala som odhadnúť jeho vek. Sila, ktorou pôsobil sa mohla zhromažďovať stáročia. Na perách sa mu pohrával ľahký úsmev a však v očiach sa mu blýskal ostrý výsmech, zatiaľ, čo mi podával kartu.
Očami som rýchlo prebehla údaje. Po chrbte mi prebehli zimomriavky pri pohľade na jeho vek. Takmer deväť storočí. Pokojne mohol byť členom Rady. Ale nie je. Musí mať už nejaký priestupok. A nachádza sa na mieste, ktoré analytici označili ako ďalšie miesto činu.
"Niečo snáď nesedí?" informoval sa neprirodzene úlisným tónom. Dobre vedel, prečo tu sme. Rovnako, ako som ja vedela, prečo prišiel on.
"Môžem vedieť, čo robíte na ulici v tejto nočnej hodine, Dimitri?" zdvihla som konečne pohľad od jeho legitimácie.
"Lovím," odvetil s úsmevom vysunúc očné zuby. Vzápätí už pri mne stál Marko a hlaveň jeho Magnumu sa končila uprostred čela nemŕtveho. Upír sa neprestával ceriť zatiaľ, čo Markov prst sa triasol na spúšti. Chytila som opatrne jeho ruku odtiahla ju skôr než si ublíži. Striebornými nábojmi by ho akurát nepekne nahneval.
"Do dvadsiatich štyroch hodín sa ohlásite na úrade," s tými slovami som mu podala jeho kartu. Vystrúhal posledný posmešný pukerlík a po pár krokoch splynul s nocou.
Marko sa ešte stále triasol. Myslím, že toto bolo posledný krát, čo bol v teréne. Je najlepším analytikom, ale keď dostane do ruky zbraň je viac nebezpečný pre seba než pre svoje okolie. Až zvonenie mobilu napokon prerušilo moje rozmýšľanie, ako Markovi decentne naznačiť, že viac ho na akcii nechcem.
"Našli sme ďalšiu obeť," zaznel v telefóne Viliamov hlas. Kolená sa mi podlomili a nebyť nečakane rýchlej Markovej reakcie, už by som sa váľala po zemi.
"Kde?" bolo jediné, čo som potrebovala počuť. I keď mi bolo jasné, aká bude odpoveď. Opäť rovno pod našim nosom.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.