43. kapitola

1. května 2011 v 18:50 | Šialená spisovateľka |  Carpe jugulum
Po asi dvojhodinovej tichej jazde Alan zabočil na cestičku smerujúcu do lesa a po chvíli zastal pred závorou. Tu asfaltka končila, ďalej už bola len štrková cesta smerujúca hlbšie.
Už tu pár áut bolo zaparkovaných, ale úplne prázdnych. Zrejme to nebude vyhliadka ako v amerických filmoch, kde pubertiaci zaparkuju desať áut pri útese a v každom sa cicmajú. Tu sa zrejme cicmajú niekde v lese aby ich ostatní nemohli šmírovať.
Nič v zlom proti prírodnej romantike, vyvaliť sa s ním do machu a tak, ale je jeseň! Nech sa spamätá, v tejto zime sa ja teda vonku nevyzlečiem!
"Tak láska, sme na mieste. Vystupovať," zavelil Alan.
No von sa mi teda veľmi nechce, kým mi nevysvetlí o čo ide.
"A čo tu? Chceš ma zakopať v lese?"
"Ale bambuľka, nevymýšľaj. Musíme ísť chvíľu po vlastných, autom sa ďalej nedostaneme."
"Ešte stále si mi nepovedal kam sa to chceme vlastne dostať," pripomenula som mu túto skutočnosť. Snáď si nemyslí, že budem šlapať ktovie ako ďaleko. Ja som tvor lenivý.
"Ukážem ti jedno miesto späté s našou svorkou," žmurkol na mňa a vystúpil von. Viac mi teda nebolo treba, už aj som sa súkala z auta. Budem teraz kráčať aj na kraj sveta, teda za predpokladu, že to nebude do kopca. Netreba to s tým záujmom o vlkodlakov predsa priveľmi preháňať.
Alan ma vzal za ruku a spoločne sme kráčali hlbšie do lesa. Štrkom vysypaná cesta pod našimi nohami sa pozvolna menila na vyšlapaný chodníček v tráve.
"Už mi povieš kam ideme?" dobiedzala som neustále, ale Alan mal pre mňa vždy rovnakú odpoveď, vraj mám vydržať, že je to prekvapenie a bude sa mi to páčiť. Nepomohli ani psie oči a skučanie, čo som na neho skúšala. Tvrdohlavo mi oodmietal čokolvek prezradiť.
Asi po polhodine vytrvalého mlčania sme zišli z chodníka a zamierili sme hustý porast stromov. Mala som nehorázne nutka spýtať sa ho či sme nezablúdili. Chlapi sa radi spoliehajú na svoj orientačný zmysel a potom to tak aj dopadne.
"Teraz zatvor oči," prerušil Alan náhle tok mojich myšlienok S nedôverou som pomaly zavrela oči a stisla som pevnejšie Alanovu ruku. Snáď sa nepotknem na každom kroku. Nečakne ma zdvihol zo zeme až som zvískla prekvapením.
"Čo to stváraš?!"
"Budeme tam takto rýchlejšie a bez zranení," odvetil a jemne ma pobozkal na zavreté viečko. Omotala som mu ruky okolo krku, zložila hlavu na jeho hruď a uvolnila som sa v jeho náruči. Vnímála som jeho zrýchlený dych keď sa rozbehol a sprlašený tlkot jeho srdca. Bol to tak upokojujúci zvuk. Žiadne šumenie mora a podobné hlúposti, toto by som mala počúvať pred zaspávaním. Začala som podriemovať, takže nemám zdanie, aký kus cesty sme prešli. Spozornela som, až keď Alan znenazdajky zastal a opatrne ma zase zložil na zem.
"Tak sme tu, bambuľka," zašepkal a ja som vydýchla úžasom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Raduš Raduš | Web | 15. května 2011 v 17:21 | Reagovat

podľa mňa, je celý tento príbrh užasný. Ako... niekedy sa na tých hláškach smejem aj päť minút :D ale mohla by si dávať tie kapitolky dlhšie. ;-)

2 Zulík Zulík | 25. června 2011 v 21:02 | Reagovat

Užasný príbeh ale BAMBULKA ????Skopala by som ho zato dokocky-hovorí jej ako debilke.

3 Raduš Raduš | Web | 2. července 2011 v 18:03 | Reagovat

[2]:  podľa mňa jje  to celkom milé...

4 OPHELIAMCGEE35 OPHELIAMCGEE35 | E-mail | Web | 17. srpna 2011 v 14:04 | Reagovat

People deserve very good life time and <a href="http://bestfinance-blog.com/topics/business-loans">business loans</a> or just term loan can make it better. Because freedom relies on money state.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.